Thermae Diocletianae – Diokleciánove kúpele – postavené v rokoch 298 až 306 n. l. sú najimpozantnejším termálnym komplexom, aký bol kedy v starovekom Ríme vybudovaný. Ich pozostatky v roku 1561 pápež Pius IV. daroval rádu kartuziánov. Génius Michelangelo Buonarroti (1475 – 1564) pravdepodobne načrtol štruktúru kláštorného komplexu na ruinách kúpeľov podľa kánonickej kartuziánskej schémy: veľký kláštor, malý kláštor a malé obydlia pre mníchov. Veľký kláštor je dnes súčasťou areálu Národného rímskeho múzea od jeho zriadenia v roku 1889.
Každého, kto vstúpi do tohto areálu, ohromí nadčasová krása, ktorá sa postupne šíri z impozantnosti budovy aj z unikátnych remeselných výrobkov, ktoré sú tu umiestnené, ako napríklad soška zobrazujúca spiace dieťa z bieleho mramoru, datovaná najneskôr do 2. storočia n. l. Podľa predpokladov zbožšťuje génia cucullatus – ducha v kapucni, ktorý sa považoval za schopného ochrániť deti pred chorobami. V podobe trpaslíka alebo dieťaťa, s hlavou vždy zakrytou kapucňou alebo čiapkou, mohol jeho kult vzniknúť v Anatólii a spájať sa s jedným zo synov Asklépia, gréckeho boha medicíny. Je to Telesforos a je bohom rekonvalescencie, ktorý dokončuje dielo svojho otca prostredníctvom blahodarného odpočinku. Takto ho Rimania prevzali z gréckeho panteónu a uctievali ho spolu s Asklépiom a Hygieou medzi liečiteľskými božstvami lekárskej triády.
Toľko histórie v takej malej soške by stačilo na to, aby inšpirovala každého; pri pohľade na jeho tvár však možno rozpoznať niekoľko nasledujúcich znakov: okrúhla tvár, plné líca, plochý profil, vzostupné palpebrálne štrbiny a hrubý a krátky krk, malý nos, vpadnutý nosový most, úzke ústa a plné pery môžu byť pôvodne dokončeným umeleckým dielom, zatiaľ čo mezomelická disproporcia končatín, ich plochý vzhľad a široká medzera medzi prvým a druhým prstom s klinodaktyliou piateho prsta sú stále dobre rozlíšiteľné v nepoškodených častiach sochy. Všetky tieto znaky spolu môžu odrážať sochárovu snahu v podobe Telesofóra zobraziť krásne dieťa s Downovým syndrómom .
Na artefaktoch z minulých storočí boli vytvorené rôzne podoby zobrazenia Downovho syndrómu vo figurálnom aj výtvarnom umení ešte pred jeho prvým opisom v roku 1865. Umelci vo svojich dielach často zobrazovali aj iné genetické anomálie alebo vrodené vývojové chyby; niekedy kvôli mystickému významu, inokedy len pre zaujímavosť. Z tohto pohľadu, keďže v tom čase sa priemerná dĺžka života pohybovala medzi 20 a 30 rokmi, sa Downov syndróm mohol považovať za nezvyčajné ochorenie. Podľa doterajšieho poznania neboli doteraz objavené žiadne iné figurálne príklady Downovho syndrómu z obdobia starovekého Grécka a Ríma.
Umenie je už oddávna svedkom chorôb a rímska socha Telesfora svojím tisícročným spánkom akoby naznačovala divákom múdrosť našich predkov o tom, čo sme a čo sme sa časom naučili tak z medicíny, ako aj zo života.
https://www.nature.com/articles/s41390-021-01366-0/figures/2