Zaradenie dieťaťa do bežného vzdelávacieho prúdu nemusí byť jednoduché. Spádová základná škola však žiačku či žiaka s Downovým syndrómom nesmie podľa súčasnej legislatívy odmietnuť a je povinná vytvoriť mu na vzdelávanie vhodné podmienky.
S Emilkinou mamou Vierkou sme urobili rozhovor, aby sme vám priblížili, aké to je, keď sa žiačka s Downovým syndrómom vzdeláva v bežnom školskom prostredí, kde sú z jej pohľadu úskalia a benefity.
*Chodila Emilka do materskej školy?*
Emilka chodila do bežnej MŠ u nás v dedine Horná Ves, kde sme ešte vtedy bývali u rodičov. Začínala ako trojročná v malej triede s malými detičkami, kde ich bolo iba päť, na dopoludnie. Päť detičiek malo jednu pani učiteľku. Bola som tam s ňou iba jeden deň, keďže som bola tehotná, tak už druhý deň jej škôlky ostala sama, lebo ja som mala nejaké vyšetrenie. Nerozprávala, iba áno a nie, ale rozumela všetkému, čo sme jej povedali. Zvykla si veľmi dobre aj na deti aj na škôlku.Bola síce často chorá, ale bolo to fajn v škôlke s bežnými deťmi. Bola tam štyri roky, lebo rok mala odklad. Potom sme sa presťahovali do Malinova, lebo manžel pracoval v Rakúsku, tak aby to mal bližšie do práce. A ako ďalšia vec, ktorá nás posunula do Malinova, bola, že v blízkosti veľkého mesta je viac príležitostí pre inak obdarené dieťa….
*Ako ste sa rozhodovali pri výbere základnej školy?*
Keďže sme si vybrali Malinovo ako náš nový domov, chceli sme, aby školu navštevovala v našom novom bydlisku. Boli sme sa predstaviť pani riaditeľke v decembri a oznámili sme jej, že ideme bývať do Malinova v lete… takže sme si dali prihlášku do školy v Malinove potom, keď sa písali prihlášky… Inak v ten istý deň v decembri sme sa zoznámili aj s Vargovcami v Malinove, ktorí mali Mareka vo štvrtej triede – vtedy v tom čase s asistentkou Júliou, ktorá pomáhala na zápise našej Emilke. Poradila si, myslím, že úplne fajn, Doma sme mali na doučovanie jednu pani učiteľku Klaudiu, ktorá sa Emilke venovala raz do týždňa a ja som sa jej venovala každý deň, takže poznala celú abecedu, aj počítala už trochu, keď bola na zápise do prvej triedy. Nevzali nám ju, samozrejme. Museli sme rýchlo riešiť trvalý pobyt cez prázdniny a poradili nám, že nám treba papier z Hornej Vsi o prijatí a potom, keď to všetko budeme mať, že to doriešime ako prestup. No, bolo to naozaj náročné, Veľmi nás podržala Eňa… Ale stálo to za to. Napokon prišiel papier zo školy, že ju prijímajú s asistentom do prvej triedy…
*Ako sa správala škola, keď sa dozvedela, že príde žiačka s Downovým syndrómom?*
Naše šťastie bolo, teda aj Emilkine, že v prvej triede dostala pani učiteľku Moniku, ktorá robila au-pair v Taliansku chlapčekovi s Downovým syndrómom. Najlepšia učiteľka na prijatie našej Emilky, ona si ju zamilovala. Emilka Moniku a aj Monika Emilku, asistentka Janka jej pomáhala na všetkých hodinách, dokonca po čase sme vybavili aj družinu do druhej, lebo videli, že naše dieťa všetko v pohode dáva, viac problémov robili bežné deti ako naša Emi.
*Bolo to zo začiatku náročné?*
Hej, bolo to náročné, lebo sme sa museli každý deň poctivo pripravovať do školy, robiť úlohy, zopakovať písmenká, matiku, všetko, ale naša pani učiteľka bola skvelá, Viedla deti, aby ju prijali, oni boli ešte malí, neuvedomovali si veľmi, že Emi je iná, iba videli, že má asistentku na hodinách, ale neviem, či chápali, prečo ona áno a oni nie…
*Čo boli najťažšie chvíle na škole?*
Keď nám v tretej triede vymenili pani učiteľku Moniku. Doteraz neviem, prečo to pani riaditeľka robí takto nečakanie v niektorých ročníkoch. Naša úžasná Monika išla učiť inú triedu. A nielen to, odišla aj asistentka Janka a prišla nová pani asistentka Frida, takže Emilku okrem toho, že tretí ročník je najťažší na prvom stupni čakali aj dve takéto zmeny. Ale ako sa ukázalo, Frida si Emilku získala a Emilka Fridu tiež… a pani učiteľka to nejako tiež zvládla. V treťom ročníku Emilka mala IVP (individuálne vzdelávací plán), veľa sa jej venovala v škole Frida a ja doma každý deň. A prechádzali sme ďalej. Vo štvrtej triede opäť rozhádzali triedy, A a B pomiešali úplne. Tiež nechápem, čo viedlo pani riaditeľku k tejto zmene. Bežné deti to veľmi ťažko niesli, lebo prišli o kamošov, keď ich presunuli, ale napodiv, naša slečna aj toto zvládla. Frida pokračovala ďalej. Triedna sa vymenila, tá bola komplikovaná, myslím tá triedna, veľa vecí jej vadilo, aj keď Emilku učila minimálne, presadila si, že bude mať iba slovné hodnotenie a známky iba zo slovenčiny a matematiky. Proste mi prišlo, že by ju bola videla najradšej v nejakej špeciálnej škole… aby nemala prácu navyše v triede s inak obdareným dieťaťom. Potom prišla korona, učenie online – to som neznášala. Myslím, že to prerušilo kontakty – už to neboli kamoši a kamošky, ale iba spolužiaci…
*Uvedomovala si Emilka, že je iná ako jej spolužiačky? A ako to zvládala?*
Na druhom stupni to tak viac bolo vidno. Ale ona aj tak vždy rada chodila do školy a mala rada deti, to má doteraz… Za deväť rokov školy mi ani raz nepovedala, že nejde do školy, alebo že sa jej nechce, Veľa vecí odpozorovala od detí ešte na prvom stupni a napodobňovala ich… Proste to bola dobrá voľba dať ju do bežnej školy
*Čo jej najviac pomáhalo v škole?*
Neviem, čo jej pomáhalo v škole, to by bola možno otázka na asistentku, lebo je veľmi tvrdohlavá. Mala také obdobie, že nikoho neposlúchla, iba ju. Ona to s ňou proste vedela… Keď aj bolo dačo, tak Frida radila, pomáhala – ako jej druhá mama. Už sú teraz kamošky. Neskôr jej pribudli ďalšie asistentky, ktoré sa striedali podľa predmetov, jedna bola na matiku, ďalšia na slovenčinu, iná zase na chémiu či fyziku. Pribudli rôzne deti s poruchami učenia, preto vzali viac asistentov, špeciálne pedagogičky, čo bola zmena aj pre Emilku aj pre nich, že neboli stále celý deň s jedným a tým istým dieťaťom. Ešte musím spomenúť pani učiteľku slovenského jazyka Vierku, ktorá učí Emilku od štvrtej triedy. Emilka má redukované učivo, ale pani učiteľka má úžasný prístup a dokonca jej bola v deviatom ročníku aj triedna. Emilka ju volala náš anjel alebo anjel triedy. Kiežby takých učiteľov viacej bolo.
*V čom bola v škole dobrá?*
To je ďalšia otázka na asistentku, toto fakt netuším.
*Čo boli jej slabé stránky?*
Rozplakala sa aj v škole, keď bol nejaký problém, alebo neposlúchla, Veľmi ťažký bol prvý polrok vo ôsmej triede. Emilka sa neučila, nemala motiváciu, chuť a zasnene „pozerala do blba“. Poslali ma na vyšetrenie k neurologičke, či nemá epilepsiu alebo nejakú poruchu. Hej mala. Presne tú istú ako aj ďalší jej spolužiaci, len Emilku sledovali viac, keďže pracovala na niektorých predmetoch s asistentkami, bola viac pod drobnohľadom oproti spolužiakom…. A hľa puberta prepukla v plnej paráde.
*Čo si myslíš o inklúzii a jej budúcnosti?*
Pravdu? Vôbec nič si nemyslím. Vidím, že naša spoločnosť ešte nie je pripravená prijať naše deti také, aké sú, preto nemajú možnosť robiť to, čo ich baví. Emilka sníva, že bude masérka. Nemá ale možnosť ísť do takej školy, ktorá by ju pripravila na toto povolanie, na prácu masérky. Snáď si aspoň nejaký kurz v budúcnosti urobí, ak ju to neprestane baviť, uvidíme čo nám život prinesie. Emilka má dosť veľký stupeň zakrivenia chrbtice – skoliózu, to nám zistili veľmi, veľmi neskoro. Možno bude musieť ísť na operáciu. Možno ju to bude obmedzovať v ďalšom smerovaní… Fakt neviem teraz.
*Emilka má aj veľa mimoškolských aktivít. Čomu sa venuje?*
Noooo, hej, to je jeden z dôvodov, prečo sme sa sťahovali – aktivity mimo školy… Už niekoľko rokov pláva, dokonca už nielen v ŠK Víťaz, kde sa venujú „špeci“ deťom, ale aj tréner bežných detí v Miloslavove ju rád vidí, keď príde na tréning aj s Kikou z vedľajšej dediny. Ďalej sú to kone a hipoterapia, ale už to nie je len cvičenie na koni, ale aj jazda na koni, už sa ich učí aj ovládať a jazdiť na nich. Divadlo Dúhadlo je krúžok mladých hercov s Downovým syndrómom. Každý utorok je z nej herečka. Proste herečka je tá naša Emi. Fakt to má rada, užíva si každé jedno stretnutie spolu s ostatnými hercami. A v neposlednom rade sa už tri roky venuje tancu v Dansovii s Elenkou Jágerskou, čo nám zabezpečili Špeciálne olympiády Slovensko. Miluje tanec, takmer denne sa mu doma venuje.
*Základná škola skončila, čo Emilku čaká teraz?*
My sme rozdelili deviatu triedu na dva roky, aby sme to trošku natiahli, keďže nemáme ružové okuliare a vieme, že nás nikto nikde nečaká s roztvoreným náručím, aby nás vzdelával v bežnej strednej škole. Takže ešte rok znovu devina s novými spolužiakmi a potom buď praktická škola alebo škola v Bratislave (na Dúbravskej ceste), kam chodia aj naši kamoši s Downovým syndrómom.
Rozhovor s Emikinou pani učiteľkou slovenského jazyka a v 9. ročníku aj jej triednou
- Ako sa vyvíjal váš vzťah s Emilkou?
Emilku som začala učiť slovenčinu vo štvrtom ročníku a učila som ju až do deviateho ročníka ZŠ, dokonca som sa na jeden rok stala i jej triednou učiteľkou. Na hodinách bola prítomná pani asistentka Frida, no a my tri sme sa veľmi rýchlo stali zohraným tímom. Vlastne my štyri, pretože do nášho tímu musím zarátať aj úžasnú Emilkinu maminu Vierku, ktorá nám tiež veľmi pomáhala. Spoločne sme hľadali spôsoby, ako Emilku čo najlepšie sprevádzať učivom slovenského jazyka, ktoré rozhodne nie je ľahké. Vyskúšali sme rôzne metódy a formy tak, aby Emilku získavanie a upevňovanie nových vedomostí bavilo čo najviac. Emilku som si od nášho prvého stretnutia veľmi obľúbila. Je ako slniečko. Takmer vždy má dobrú náladu, usmieva sa, teší sa zo života. Takmer všetko, čo sme spolu na hodinách robili, prijímala s radosťou a nadšením. Obzvlášť rada sa zapájala do skupinovej práce, keď so spolužiakmi v malej skupinke riešili nejaký problém, pracovali na zadanom projekte, či sa iba striedali v hlasnom čítaní. Neskôr prišli s nastupujúcou pubertou aj prirodzene ťažšie chvíle, keď Emilka nemala chuť na hodinách pracovať, učivo bolo abstraktnejšie, ťažšie sa nám aj napriek jeho redukcii hľadali spôsoby, ako si ho osvojiť. Niekedy vzdorovala, moje otázky prechádzala mlčaním, ignorovala ma, ale postupne sme prekonali aj túto prekážku.
S Emilkou sme veľké parťáčky. Každé ráno počas posledného školského roka sme si hneď po príchode do školy vymenili zopár milých slov, popriali pekný deň, každé ráno mi povedala: „Si krásna ako kvietok.“ Je čistá, úprimná, na nič sa nehrá, nepretvaruje, nikomu sa neposmieva, s nikým sa neporovnáva. A to je v dnešnej instantnej dobe veľký dar. Keďže Emilka ešte na našej škole ostáva, pekne verím, že budem mať príležitosť, učiť ju a ona zasa mňa naďalej. Sme predsa tím.
- Aké boli vaše očakávania?
Na základnej škole som začala učiť pred siedmimi rokmi a Emilka je prvé dieťa s Downovým syndrómom, ktoré som doteraz učila. Priznám sa, že spočiatku som si pripadala neistá, bála som sa, že Emilke nebudem vedieť odovzdať vedomosti, že si k nej nenájdem cestu a nebude ma mať rada, keďže slovenčina je náročný predmet, často pracujeme s abstraktnými pojmami, ktoré je ťažké vysvetliť aj pochopiť. Ale Emilka mi veľmi rýchlo dokázala, že sa bojím zbytočne. Vďaka nej som pochopila, že sa nemusím urputne sústreďovať na cieľ, samotná cesta je oveľa dôležitejšia.
- Pomohla Vám práce s Emilkou prekonať predsudky voči žiakom so znevýhodnením intelektom, teda ak ste nejaké mali?
Všetci máme nejaké predsudky, aj keď si to neradi priznávame. Keď sa s odstupom času nad tým zamyslím, spomínam si, že i ja som si predtým nevedela presne predstaviť, ako môže inak obdarené dieťa fungovať v kolektíve. Mala som obavy, či je kolektív spolužiakov schopný a ochotný akceptovať inakosť. Či, ako to škaredo poviem, nebudú Emilku vnímať ako príťaž. Toto boli moje obavy na začiatku našej cesty na prvom stupni a potom opäť v deviatom ročníku, keď som sa stala Emilkinou triednou učiteľkou a keď sa kolektív žiakov zasa premiešal. Keď som počas roka sledovala, ako trieda funguje, ako si decká vzájomne pomáhajú, napríklad aj ako Emilke chlapci galantne pomáhajú s nosením ťažkej tašky, ako všetci spolu tancujú na venčeku, pochopila som, že moje obavy boli úplne zbytočné.
Bojíme sa niečoho neznámeho. Ja som si predstavovala akési sklenené steny, ktoré oddeľujú inak obdarené dieťa a mňa (alebo spolužiakov či spoločnosť). Bála som sa komunikácie, emócií, či si vzájomne budeme rozumieť, či sa budeme vedieť dohodnúť, neočakávaných situácií a reakcií. Stačí sa však bližšie spoznať, možno len pozorovaním, a strach prirodzene odíde, sklo viac neexistuje.
A čo na to Frida, Emilkina pani asistentka v škole?
- Aké ste mali očakávania?
Pracovala som predtým v školstve ako učiteľka, potom v úplne inom odbore, takže očakávania? Nemávam už očakávania, jednoducho bola to pre mňa výzva, s ktorou som sa chcela popasovať. A myslím, že sa nám to spolu s Emilkou aj podarilo. Keď bola šťastná ona, bola som aj ja. Naučila som ju, myslím, dosť a ona naučila veľa vecí zasa mňa. Utierala som jej slzičky aj soplíky, často sme sa objímali, držali za ruky. Nepoznám viac empatického človeka, ako je Emi. Emi sa na nič nehrá, je sama sebou a to je dnes vzácnosť. Keď Vám dieťa ráno v škole povie: ,,Si krásna,“ stratíte reč . Ona povzbudzovala mňa, ja zasa ju. Sme dobrý tím.
Predsudky? Nemala som predsudky, učila som sa za pochodu, pracovala na sebe, aby som jej mohla dať čo najviac. Učili sme sa pekne a bezchybne písať, počítať, hľadať na mape krajiny a miesta, kam by chcela ísť, poznávať rastliny a živočíchy, orientovať sa v našej histórii. Popritom sme maľovali, strihali, lepili, navliekali korálky, učili sa viazať uzlíky a mašličky, šili a vyšívali. Nebolo to vždy jednoduché, no nevzdávali sme sa.
- V čom je Emilka dobrá ?
Emilka je dobrá. Je milá a láskavá, má rada každého. Aj keď ma rodičia spočiatku veľmi neprijali, pretože sa obávali niečoho nového, Emi s tým žiadny problém nemala. Dala takmer vždy na moje dobre mienené rady, aj keď niekedy to trvalo dlhšie. Ale naučila ma trpezlivosti. Vyrástla z nej mladá slečna, ktorá má svoje sny a plány. Som rada, že som bola aj som súčasťou jej života. Som rada, že ona bola, je a navždy bude súčasťou života môjho. Ľúbim ťa, moje dievčatko.