1. Konflikt medzi rovnosťou, spravodlivosťou v zaobchádzaní a spravodlivosťou ako takou
Rovnosť vychádza z filozofie, že všetci ľudia by mali mať rovnaké práva, príležitosti a zaobchádzanie. Vychádza z predpokladu, že každý človek by mal byť považovaný za rovnocenného bez ohľadu na rozdiely ako pohlavie, rasa, vek, náboženstvo, sexuálna orientácia alebo sociálno-ekonomický status. Problém spočíva v tom, že nedostatočne zohľadňuje individuálne pozadie a potreby každého človeka. Poskytovanie rovnakých podmienok všetkým ľuďom nezaručuje odstránenie znevýhodnenia skupín ľudí. Aj keď je myšlienka tohto princípu teoreticky príťažlivá, v praxi sa ukazuje ako nedostatočná, pretože neberie do úvahy rôznorodé východiská a individuálne potreby jednotlivcov.
Spravodlivosť v zaobchádzaní je o krok ďalej, vychádza z myšlienky, že všetci ľudia majú dostať také zaobchádzanie a zdroje, ktoré zohľadňujú ich konkrétne potreby a okolnosti. Spravodlivosť v zaobchádzaní teda uznáva, že nie všetci začínajú z rovnakého východiska a že niektorí ľudia môžu potrebovať dodatočnú podporu, aby dosiahli rovnaké výsledky ako ostatní. Je zameraná na vytvorenie podmienok, ktoré umožňujú jednotlivcom a skupinám prekonávať prekážky spôsobené nerovnosťou a diskrimináciou, ako aj na prispôsobenie zdrojov, prístupov a príležitostí tak, aby sa vyrovnali šance pre všetkých.
Spravodlivosť je komplexným pojmom, ktorý zahŕňa široké spektrum sociálnych, právnych a morálnych aspektov v spoločnosti. Tento koncept sa neobmedzuje len na individuálne práva a slobody, ale týka sa aj celkového správania a organizácie systémov. Kľúčovým bodom je sociálna zodpovednosť a potreba transformácie systémov. To znamená, že spoločnosť by mala aktívne preskúmať a prispôsobiť svoje štruktúry a systémy tak, aby zabezpečila rovnaké príležitosti pre všetkých občanov. Tento proces zahŕňa odstraňovanie prekážok a vytváranie podmienok pre väčšiu inklúziu a participáciu vo všetkých aspektoch života. V podstate ide o hľadanie kompromisov v súčasných praktikách a ich zlepšenie tak, aby vyhovovali všetkým jednotlivcom vzhľadom na ich individuálne potreby a pozadie.
Rovnosť, ako ju poznáme z 20. storočia, sa zameriava na princíp „rovnakosti“, čo znamená snahu zabezpečiť rovnaký prístup pre všetkých jednotlivcov bez ohľadu na ich osobné rozdiely. Tento prístup má svoje obmedzenia, pretože dať každému rovnaké zdroje nie vždy uspokojuje ich individuálne potreby, ako ilustruje obrázok. Spravodlivosť v zaobchádzaní sa zameriava na férovosť a vyrovnávanie podmienok, aby sa všetci ľudia mohli rovnakým spôsobom zapojiť do spoločnosti. Tento prístup chápe, že spravodlivosť neznamená rovnosť. Skutočná spravodlivosť si však vyžaduje transformáciu, ktorá zahŕňa demontáž a systematickú zmenu systémov, aby sa zohľadnili rozdielne možnosti a potreby jednotlivcov.
Zváženie medzier v príležitostiach je kľúčové pre spravodlivý prístup, ktorý neignoruje rozdiely medzi jednotlivcami, ale naopak, sa snaží tieto rozdiely zohľadniť a vyriešiť.
2. Antikapitalistická politika
Antikapitalistická politika sa zameriava na kritiku kapitalizmu, ktorý vo svojej podstate podporuje nerovnomerné hromadenie bohatstva v prospech privilegovaných skupín, často bielej vládnucej triedy. Tento systém tiež podporuje súťaživosť ako hlavný mechanizmus pre prežitie a úspech, čím vytvára tlak na jednotlivcov, aby sa prispôsobili normám produktivity.
Ľudia so zdravotným alebo mentálnym postihnutím, ako aj jednotlivci, ktorí nevyhovujú normatívnym kategóriám, často čelia neúprosnej kapitalistickej kultúre.Ich schopnosti a prínosy často ostávajú nepovšimnuté alebo neviditeľné v systéme, ktorý uprednostňuje prácu tých, ktorí zodpovedajú normatívnym genderovým a telesným štandardom. Tento stav vedie k systémovej nerovnosti, kde niektoré skupiny majú lepší prístup k príležitostiam a odmenám, zatiaľ čo iné sú systematicky marginalizované.
Dôležitou súčasťou antikapitalistickej politiky je zdôraznenie skutočnosti, že hodnota človeka by nemala byť založená na jeho produktivite alebo schopnosti generovať zisk. Každý človek by mal mať možnosť byť hodnotený a ocenený za svoje jedinečné schopnosti a prínosy, bez ohľadu na to, či tieto schopnosti zodpovedajú kapitalistickým normám efektívnosti a konkurencieschopnosti. Tieto normy často nezohľadňujú bohatú rozmanitosť ľudí a ich prínosov v spoločnosti.
3. Intersekcionálny prístup
Jednoducho povedané, princíp intersekcionality hovorí o tom, že máme niekoľko mini-identít, ktoré spolu tvoria našu veľkú identitu – JA. Všetky tieto mini-identity ovplyvňujú nás a naše životy. Takže aj ľudia so zdravotným postihnutím sú viac než ich postihnutie, postihnutie tvorí len jeden z mnohých aspektov ich celkovej identity. Každý z nás má unikátne východisko, ktoré zahŕňa rôzne faktory ako rasa, trieda, sexuálna orientácia, vek, náboženské presvedčenie, geografická lokalita, imigračný status a ďalšie. V závislosti od situácie máme oblasti, kde môžeme byť privilegovaní, ale aj oblasti, kde sme vystavení utláčaniu.
Intersekcionalita ako termín sa datuje do roku 1989, keď ho definovala feministická teoretička Kimberlé Crenshaw. Použila ho na opis skúseností čiernych žien, ktoré čelia súčasne rasizmu a sexizmu. Tento koncept sa odvtedy rozšíril na opis komplexných spôsobov, akými sa prelínajú rôzne formy diskriminácie a nerovnosti v životoch jednotlivcov, ktorí môžu zažívať utláčanie z viacerých dôvodov naraz, napríklad na základe rasy, pohlavia, triedy, sexuálnej orientácie, zdravotného postihnutia a ďalších identitných faktorov.
Ženy so zdravotným postihnutím napríklad môžu čeliť dvojitému zaťaženiu diskriminácie kvôli svojmu pohlaviu a zdravotnému stavu. Podobne aj osoby so zdravotným postihnutím, ktoré patria k menšinovým etnickým skupinám alebo sú súčasťou LGBTQ+ komunity, sa môžu stretnúť so špecifickými formami diskriminácie, ktoré vychádzajú z kombinácie viacerých identitných faktorov.
4. Buď hlasom, ktorý historicky marginalizovaní ľudia často nemajú
Privilégium
Každý z nás má niečo, čo iní nemajú, či už je to talent, zdroje alebo prežité skúsenosti, ako napríklad možnosť cestovať. Môže nás to postaviť do výhodnejšej pozície voči výzvam, ktorým čelia iní, napríklad ľudia so zdravotným postihnutím. Privilégium môže byť definované aj ako špeciálne právo, výhoda alebo imunita, ktorá je udelená alebo dostupná len určitej osobe alebo skupine.
Z pohľadu sociálnej a spoločenskej teórie sú príklady privilégií exkluzívne výhody alebo výhody poskytované určitým ľuďom na základe ich zvyčajne majoritnej identity alebo spoločenského postavenia. Tieto výhody sú často nezaslúžené, čo znamená, že osoba nemusela urobiť nič, aby ich získala, podobne ako keď sa narodíš vysoký. Pre ľudí, ktorí majú privilégium širšieho spektra schopností, to môže znamenať, že majú imunitu voči mnohým prekážkam, s ktorými sa bežne stretávajú iní, ako sú ľudia so zdravotným postihnutím.
Tieto výhody často zostávajú neviditeľné pre tých, ktorí ich majú, pretože sú súčasťou ich každodenného života a vnímajú sa ako normálna súčasť ich existencie.
Privilégium spomínam najmä preto, lebo ľudia, ktorí nepochádzajú z historicky minoritizovanej skupiny, majú často silnejší hlas ako tí, čo ho nemajú. Preto je potrebné, aby ho využívali a rozprávali o systematickom utláčaní a obmedzovaní práv menšín, ako sú napríklad ľudia so zdravotným znevýhodnením.
Ľudia so zdravotným znevýhodnením čelia mnohým prekážkam v rôznych aspektoch života. Prístup k vzdelávaniu a podpore, ktorá by im umožnila plne rozvinúť svoj potenciál, je často nedostatočný. V pracovnom prostredí sa často stretávajú s predsudkami a diskrimináciou zo strany zamestnávateľov, čo vedie k značne vyššej miere nezamestnanosti. Okrem toho, fyzické bariéry a často obmedzená prístupnosť verejných priestorov obmedzujú ich slobodu pohybu a účasť na rôznych spoločenských aktivitách.
Postavenie sa za minoritizovanú skupinu môže viesť k stigmatizácii jednotlivca. Je však nevyhnutné si uvedomiť, že spoločnosť, kde niektoré skupiny majú nepomerne viac príležitostí než iné a kde sú niektorí ľudia utláčaní do úzadia, nie je spravodlivá a rovnocenná. Spoločnosť, ktorá obmedzuje práva svojich občanov, nie je rovná spoločnosť. Preto je dôležité, aby tí, ktorí majú viac možností a silnejší hlas, boli spojencami a aktívne sa zasadzovali za rovnaké príležitosti a práva pre všetkých. Pomocou svojho privilégia môžu zvýšiť povedomie, vyvolať zmenu a podporiť inkluzívnejšiu spoločnosť, kde má každý jednotlivec rovnaké šance na úspech a plnohodnotný život. Aby sme dosiahli skutočnú rovnosť, musíme otvorene rozprávať o systematických nerovnostiach a aktívne pracovať na ich odstránení vo všetkých aspektoch života.
Práva ľudí so zdravotným znevýhodnením sú občianskymi právami!
Autor: Emma Plesníková