Ťažko mentálne a telesne postihnutí ľudia, ako aj tí, ktorí boli vnímaní ako postihnutí, sa stali terčom pre nacistické presvedčenie, že postihnutí ľudia sú záťažou pre spoločnosť aj pre štát. V rokoch 1939 až 1945 nacisti vykonávali program „eutanázie“, známy ako program T4.
Názov T4 je skratkou Tiergartenstrasse 4, adresy, z ktorej bol program koordinovaný.
Na začiatok ti pripomeniem, kto ako prvý opísal Downov syndróm.
Prvý vedecký záznam o genetickom syndróme, ktorý dnes poznáš ako Downov syndróm alebo trizómiu 21, bol publikovaný v London Hospital Record v roku 1866, ktorého autorom je britský lekár John Langdon Down. Po jeho prvom opise Downovho syndrómu trvalo takmer ďalších 100 rokov, kým sa zistila príčina tohto stavu. V roku 1932 Charles Davenport predpokladal, že Downov syndróm a iné mentálne postihnutia môžu byť spôsobené zmenami v chromozómoch. Avšak v tom čase vedci čelili technickým problémom s pestovaním ľudských buniek a používaním cytogenetických metód, čo sú techniky na štúdium chromozómov. Tieto technické problémy, spolu s prerušením výskumu počas druhej svetovej vojny, spôsobili oneskorenie v identifikácii genetickej príčiny Downovho syndrómu. Až v roku 1959 sa francúzskemu genetickému lekárovi Jérômovi Lejeunovi podarilo objaviť, že Downov syndróm je spôsobený prítomnosťou extra chromozómu 21.
1933
V roku 1933 v Nemecku prijali Zákon na prevenciu dedične chorôb, ktorý otvoril dvere systematickej politike eugeniky v réžii nacistického režimu. Tento zákon umožňoval nútenú sterilizáciu ľudí považovaných za geneticky nespôsobilých, s cieľom ochrany nemeckého národa pred dedičnými chorobami a inými vlastnosťami, ktoré vtedy považovali za vady.
Eugenika ako myšlienkový koncept sa v tom čase šírila aj v iných krajinách, no v Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera a jeho strany NSDAP nadobudla veľmi nebezpečný rozmer. Zákon z roku 1933 nebol izolovaným opatrením, ale súčasťou širšej snahy o čistotu nemeckej rasy a posilnenie nemeckého genetického materiálu podľa nacistického chápania.
Implementácia tohto zákona bola rozsiahla a systematická. Sterilizácie sa uskutočňovali v rôznych zdravotníckych zariadeniach, ako boli väznice, opatrovateľské domy, azylové domy a špeciálne školy. V priebehu rokov 1933 až 1945 bolo sterilizovaných približne 400 000 ľudí, čo predstavovalo masívny zásah do ľudských práv a dôstojnosti.
Tento zákon nie len legalizoval, ale aj normalizoval praktiky, ktoré neskôr viedli k hrôzam holokaustu. Eugenické programy sa stali súčasťou širšieho nacistického plánu na vybudovanie „rasovo čistého“ nemeckého impéria. Popri fyzickej eliminácii Židov, Rómov, ľudí so zdravotným postihnutím a iných osôb, ktoré Hitler považoval za hrozbu pre svoju utópiu čistej rasy, sterilizácia predstavovala ďalší spôsob na dosiahnutie nacistických cieľov.
Dopady tohto zákona a jeho implementácie boli katastrofálne nielen pre tých, ktorí boli sterilizovaní bez svojho súhlasu, ale aj pre morálny a etický základ celej nemeckej spoločnosti.
1939
Začína sa druhá svetová vojna.
V roku 1939, v čase, keď sa začala druhá svetová vojna, Adolf Hitler nariadil rozsiahle zabíjanie chorých a postihnutých jedincov, čo on sám označoval ako zabíjanie z milosti. Nacistický program “eutanázie”, známy pod kódovým označením Aktion T4, bol zavedený s cieľom odstrániť osoby, ktorých život nacistický režim považoval za život nehodný žitia. Program sa zameriaval na deti do troch rokov, ktoré mali rôzne choroby či zdravotné postihnutie, ako je Downov syndróm alebo detská mozgová obrna.
Lekárski experi museli dať súhlas na “eutanáziu” každého dieťaťa, pričom mnohí rodičia neboli informovaní o skutočnom osude svojich detí. Bolo im povedané, že ich deti boli prevezené do lepšej starostlivosti a po určitom čase dostali informáciu, že zomreli na zápal pľúc a boli spopolnené, aby sa zabránilo šíreniu choroby.
V čase po vypuknutí vojny v septembri 1939 bol program rozšírený aj na dospelých so zdravotným postihnutím, chronickými chorobami, duševnými poruchami a na zločincov, ktorí nemali nemecký pôvod. Na urýchlenie tohto procesu bolo zriadených šesť centier zabíjania, pričom prvé experimentálne plynovanie sa uskutočnilo vo vyhladzovacom centre v Brandenbergu. Tisíce postihnutých pacientov boli zavraždených v plynových komorách maskovaných ako sprchy.
Model používaný na zabíjanie zdravotne postihnutých ľudí bol neskôr aplikovaný na priemyselné vraždy v nacistických koncentračných táboroch a táboroch smrti, ako je Auschwitz-Birkeneau. Odhaduje sa, že počas nacistického režimu bolo zavraždených takmer 250 000 ľudí so zdravotným postihnutím.
1941
V roku 1941, po verejnom nesúhlase a rastúcom tlaku od katolíckej cirkvi a niektorých častí verejnosti, Adolf Hitler formálne pozastavil program Aktion T4. V rámci programu do tej doby zavraždil takmer 100 000 ľudí. Pozastavenie však neznamenalo koniec zabíjania. Nacistický režim pokračoval v zabíjaní osôb s telesným aj mentálnym postihnutím, ale metódy sa zmenili. Namiesto plynovania boli používané smrtiace injekcie a hladovanie.
Zabíjanie pokračovalo menej organizovaným spôsobom, avšak s rovnakou brutalitou. Celkovo sa odhaduje, že do konca vojny bolo zavraždených približne 200 000 ľudí so zdravotným postihnutím. Tieto vraždy boli vykonávané v rôznych inštitúciách a nemocniciach po celom Nemecku a okupovaných územiach.
1945
Po skončení druhej svetovej vojny a kapitulácii Nemecka v roku 1945 sa začali odhaľovať hrôzy a zverstvá nacistického režimu, vrátane programu “eutanázie”. Bolo získaných mnoho svedectiev od preživších a boli objavené masové hroby, ktoré svedčili o rozsahu a systematickosti, s akou boli tieto zločiny vykonávané.
Súdne procesy po vojne, ako napríklad Norimberský proces, mali za cieľ súdiť hlavných páchateľov vojnových zločinov. Okrem genocídy Židov sa na týchto procesoch odhalili aj ďalšie zločiny páchané na rôznych skupinách, vrátane ľudí so zdravotnými postihnutiami. Program eutanázie, ktorý bol súčasťou týchto zločinov, bol podrobne zdokumentovaný a jeho etická a morálna neospravedlniteľnosť sa stala zrejmou.
Ľudia s Downovým syndrómom, spolu s ďalšími ľudmi so zdravotným postihnutím, boli nešťastnými obeťami nacistického režimu počas II. svetovej vojny, ktorý ich systematicky prenasledoval a vraždil v mene rasovej čistoty a eugeniky. Ich osudy sú tragickým príkladom toho, aké hrozné dôsledky môže mať diskriminácia na základe fyzickej či mentálnej odlišnosti.
Autor: Emma Plesníková