Spôsob komunikácie, ktorý používame vo svojom každodennom živote, je mimoriadne mocný nástroj. Ľudia, či už v roli rečníka alebo poslucháča, môžu prostredníctvom neho vedome alebo nevedome urážať, zastrašovať, znevažovať, vylučovať či posilňovať škodlivé stereotypy a nerovnosti. Avšak správna komunikácia môže mať aj pozitívne účinky. Keď je inkluzívna a rešpektujúca, zlepšuje sa bezpečie a motivácia ľudí zapojených do rozhovoru, čo podporuje konštruktívny dialóg a zdieľanie myšlienok.
Čo je to inkluzívny jazyk?
Inkluzívny jazyk je spôsob komunikácie, ktorý sa snaží rešpektovať a zohľadňovať rôzne skupiny ľudí bez predsudkov a diskriminácie. V praxi to znamená používanie slov a fráz, ktoré neznevýhodňujú alebo neurážajú žiadnu skupinu na základe kultúrnych, sociálnych, etnických, rodových alebo iných charakteristík. Tento prístup pomáha vytvárať rešpektujúce a otvorené prostredie, ktoré je prístupné pre všetkých bez ohľadu na ich pôvod, identitu alebo životné okolnosti.
Konkrétne u ľudí so zdravotným znevýhodnením, inkluzívny jazyk zahŕňa používanie slov a fráz, ktoré ich neznevýhodňujú alebo nezraňujú. To znamená nahrádzanie zastaraných alebo pejoratívnych výrazov novšími, ktoré sú presnejšie a viac rešpektujúce..
Inakosť je len jednou z mnohých charakteristík človeka, nie jeho definujúcou črtou. Žiaden človek nie je svojou inakosťou definovaný.
Pozrime sa spolu na to, čo o inkluzívnom jazyku hovorí Dohovor OSN?
Dohovor OSN jasne stanovuje zákaz diskriminácie na základe zdravotného znevýhodnenia vo všetkých oblastiach života. Tento zákaz zahŕňa aj diskriminačné prejavy v komunikácii a využívanie jazyka, ktorý môže posilňovať stereotypy a negatívne predsudky voči osobám so zdravotným znevýhodnením. Štáty sú povinné prijať legislatívne opatrenia na ochranu práv osôb so zdravotným znevýhodnením a na podporu inkluzívneho prístupu vo verejnom a súkromnom sektore.
Niekoľko jednoduchých tipov, ktoré môžeš využiť pri písaní alebo hovorení o osobách so zdravotným znevýhodnením:
Používanie slova osoba
Oslovovanie ľudí na základe ich znevýhodnenia je problematické, pretože takéto označenie naznačuje, že ich identita je definovaná práve ich znevýhodnením. Tomu by sme sa v rámci komunikácie chceli vyhnúť, preto sa všeobecne odporúča dodržiavať pravidlo používania slova „osoba“ alebo “človek” a hovoriť napríklad o „osobe so zdravotným znevýhodnením“ namiesto starších alebo pejoratívnych termínov ako „invalid“ alebo „postihnutý“.
Podobný prístup sa odporúča aj pri oslovovaní ľudí s inými typmi zdravotných postihnutí. Je vhodnejšie hovoriť o „osobách s poruchou sluchu“ namiesto „hluchí ľudia“. Podobne je lepšie hovoriť o „osobe s autizmom“ ako o „autistovi“. Tieto formulácie rešpektujú individualitu a dôstojnosť každej osoby so zdravotným znevýhodnením, pretože kladú dôraz na osobu a nie len na jej zdravotné znevýhodnenie.
V prípade ľudí s Downovým syndrómom je často používaný nevhodný spôsob oslovovania ako „downík“ alebo „down“. Tento spôsob oslovovania tak isto môže byť vnímaný ako necitlivý alebo urážlivý. Preto je lepšie hovoriť o osobách s Downovým syndrómom jednoducho ako o „osobách s Downovým syndrómom“.
Osoba netrpí zdravotným znevýhodnením, ale má zdravotné znevýhodnenie
Medicínsky model znevýhodnenia chápe znevýhodnenie ako zdravotný stav, ktorý je potrebné “liečiť” alebo “opraviť”. Podľa tohto prístupu nie sú osoby so zdravotným znevýhodnením vnímané ako nositelia rovnakých práv ako bežná populácia. Na druhej strane je charitatívny model znevýhodnenia, ktorý zase vníma znevýhodnenie ako bremeno alebo problém, ktorý si vyžaduje charitatívnu pomoc bežných ľudí. Tieto prístupy znevýhodňujú týchto jednotlivcov, pretože ich zobrazujú ako objekty charity a ľútosti, čím môžu podporovať negatívne postoje, prehlbovať stigmu a upevňovať stereotypy.
Výraz „trpí zdravotným znevýhodnením“ je nevhodný, pretože naznačuje akúsi bezmocnosť, vnáša negatívny náboj do konverzácie a vníma osobu so zdravotným znevýhodnením ako pasívnu obeť. Navyše, predpokladá, že osoby so zdravotným znevýhodnením majú automaticky nižšiu kvalitu života. Je vhodnejšie použiť priame vyjadrenia, teda povedať, že osoba „má Downov syndróm“ alebo „má zdravotné znevýhodnenie“.
Radšej použi meno, presne tak ako to prirodzene robíš v prípade bežných ľudí
Kým pre väčšinu ľudí je normálne osloviť druhého človeka menom, v prípade osôb so zdravotným postihnutím sa často stretávame s tendenciou používať ich zdravotné postihnutie ako identifikačný atribút.
Rešpektujúce vyjadrovanie nie je len záležitosťou zdvorilosti, ale aj základným prvkom inkluzívneho prístupu k jednotlivcom so zdravotným postihnutím. Používanie mena namiesto zdravotného postihnutia pomáha normalizovať ich existenciu v spoločnosti a hlavne posilňuje ich pocit rovnosti a prijatia. Okrem toho je aj ľudskejšie.
“V skutočnosti, keď hovoríme o konkrétnych ľuďoch, nikdy som nepočul nikoho – či už rodiča, učiteľa alebo inú osobu – označovať niekoho inak ako jeho menom. Neviem si predstaviť žiadneho učiteľa, aspoň žiadneho slušného, ktorý by svojho študenta nazval „toto autistické dieťa“ alebo „tento downík“. Určite nepoznám žiadneho rodiča, ktorý by neoslovoval svoje dieťa menom.”
V každodennom živote v prípade bežných ľudí často ani neuvažujeme nad iným oslovením ako ich menom. Prečo teda robíme výnimku pri ľudoch so zdravotným znevýhodnením? Aj ľudia so zdravotným znevýhodnením sú ľudia ako všetci ostatní prečo by sme k nim teda mali pristupovať inak?
Inkluzívny jazyk je kľúčovým aspektom rešpektujúcej a citlivej komunikácie, ktorá neznevýhodňuje ani neuráža žiadnu skupinu ľudí na základe ich osobných charakteristík. Pripomínam ti, že používanie inkluzívneho jazyka nie je len záležitosťou zdvorilosti, ale aj prostriedkom na podporu rovnosti a integrácie v spoločnosti. Preto je veľmi dôležité uvedomiť si, že slová majú silný vplyv na to, ako sa ľudia cítia a ako sú vnímaní.
Mysli na to nabudúce, keď budeš rozprávať o niekom (aj s niekým), kto má zdravotné znevýhodnenie.
Autorka: Emma Plesníková