Autorka: Eva Kuníková
V tomto období prebiehajú zápisy detí do prvého ročníka základných škôl a o pár týždňov nás zase čakajú prihlášky do materských škôl. Opäť je teda veľmi aktuálna otázka inklúzie detí s Downovým syndrómom v bežných školách a škôlkach. Rodičia majú veľmi rôznorodé skúsenosti a často čelia otázkam, ktoré nie sú schopní zvládnuť, pretože nemajú dostatočné legislatívne poznatky, neorientujú sa v odbornej terminológii, nevyznajú sa v systéme škôl atď. Nemožno očakávať, že rodič bude všetkými týmito poznatkami disponovať, v tomto smere by mali všetky potrebné informácie dostať na jednom mieste a to v Centrách poradenstva a prevencie. Realita je žiaľ často iná. Rodič sa stretáva s problémami na rôznych úrovniach celého procesu a občas to jednoducho vzdá, lebo to vníma ako boj s veternými mlynmi. Poďme si proces teda rozobrať na drobné.
Rozhodnutie – bežná škola/škôlka či špeciálna
Toto má byť výhradné právo rodiča. Neexistuje jediná správna cesta. Rôzne sú deti, rôzne sú sociálne pomery, rôzna je dostupnosť a hlavne sú rôzne ciele, ktoré rodič chce vzdelávaním dosiahnuť – a to by mala byť asi prvá vec, nad ktorou sa zamyslíme.
Našim cieľom je určite dosiahnuť čo najvyššiu mieru vedomostí a zručností, a tým samostatnosti, ale môžeme sa líšiť v tom, čo sme schopní odovzdávať sami ako rodičia a v čom potrebujeme pomoc inštitúcie.
Je rozdiel, ak je rodič dostatočne vzdelaný a má čas a priestor sa so svojím dieťaťom učiť v porovnaní so situáciou ak takúto kapacitu nemá. Napríklad mojím hlavným cieľom je práve to, aby bol môj syn medzi bežnými deťmi aj za cenu, že sa s ním budem musieť veľa učiť a že bude za rovesníkmi zaostávať a možno nezíska za 9 rokov úplné vzdelanie poskytované základnou školou.
Je rozdiel, ak sa špeciálna škola nachádza v mieste bydliska, teda dieťa nie je automaticky vylúčené z komunity, lebo sa s rovesníkmi denne stretáva na iných miestach v porovnaní so špeciálnou školou mimo mesta, ktorá či už chceme alebo nie vylučuje dieťa z komunity.
Rozdielne sú naše deti. Moje dieťa je napr. od malička pozorovateľ, ktorý zrkadlí to čo vidí, preto musím veľmi dobre zvažovať, aké vzory mu ponúknem. Zároveň nemá problém s veľkým kolektívom. Iné dieťa bude možno napredovať lepšie v malej skupinke s väčším individuálnym prístupom.
Nenechajte si právo rozhodnúť sa nikým zobrať!
- Vyšetrenia v CPP
Tu by si mali zariadenia CPP rozhodne zachovať objektivitu a rodičovi vysvetliť a ponúknuť všetky možné alternatívy. V praxi ale práve v tomto bode najčastejšie začína prvý nátlak na rodiča, aby dieťa dal do špeciálnej školy či škôlky. Rodič v takom prípade nadobúda pocit, že nemá na výber, nie je mu dostatočne vysvetlený rozdiel medzi odkladom, prípravným a úvodným ročníkom alebo dokonca odchádza s presvedčením, že začlenenie jeho dieťaťa v bežnej škole ani nie je legislatívne možné. Ak má rodič naozaj stanovený cieľ vzdelávania, môže to celej komunikácii pomôcť. Rodič sa po takejto návšteve často potrebuje poradiť, ale nemá s kým. Tu vzniká priestor na pomoc zo strany iných organizácií.
- Komunikácia s konkrétnou školou/škôlkou
Systémové opatrenia v školskom systéme sú síce postupne nastavované tak, aby inklúziu podporovali, ale zatiaľ nie sú postavené na dostatočnom financovaní potrebných podporných opatrení a asistencie, chýba vzdelávanie pre učiteľov zamerané na vzdelávanie detí s konkrétnym znevýhodnením, dlhodobo štát ignoruje požiadavku škôl na zníženie maximálneho počtu žiakov v triede, ktoré by nemalo vplyv na finančné zdroje školy. Zároveň v dôsledku segregácie detí so zdravotným znevýhodnením v minulosti nemajú mnohé bežné školy skúsenosti so vzdelávaním, napríklad aj so vzdelávaním detí s Downovým syndrómom. A tu nastávajú dva veľmi rozdielne postupy škôl – buď všemožne hľadajú zdôvodnenia, prečo sa to nedá a vytvárajú tlak na rodičov, alebo hľadajú možnosti, ako sa to dá.
V prvom prípade sa im buď podarí rodiča odradiť hneď na začiatku, v lepšom prípade v prvých ročníkoch štúdia, alebo nastáva dlhoročný boj o práva dieťaťa, ktorý rodičov aj dieťa vyčerpáva, frustruje a dochádza k strate presvedčenia, že to malo význam.
V druhom prípade je nutné, aby fungovala spolupráca škola – rodič. Nech sú opatrenia nastavené s akýmkoľvek dobrým úmyslom, musia byť živé, pravidelne zhodnocované a upravované. Nie je to ľahká cesta a tiež môže v istom momente skončiť. Je potrebné vedieť aj priznať, že zlyhávame na niektorej strane spolupráce a hľadať pomoc. Tu opäť vzniká priestor na pomoc zo strany iných organizácii (ideálne by bolo, keby túto úlohu splnil štát), ktoré by poskytli priestor na vzájomnú výmenu skúsenosti učiteľov, riaditeľov, asistentov a iných ľudí, ktorí v rámci školy do procesu vstupujú.
Žiaľ, ktorou cestou sa škola vyberie nie je vecou štátu, ani zriaďovateľa, ale riaditeľa školy a zodpovedných učiteľov. Rozhodnutie pre ľahšiu cestu, ktorá znamená zbaviť sa problémového dieťaťa, je osobné rozhodnutie, nie systémové, pričom treba minimálne informovať zriaďovateľa školy, ak riaditeľ nepostupuje správne.
Čím viac takýchto detí bude v bežných školách, tým viac skúseností školy budú mať (či už pozitívne alebo negatívne – všetky nás môžu posunúť vpred), a tým jednoduchší a prirodzenejší bude celý proces v budúcnosti!
Autorka Eva Kuníková je zástupkyňou riaditeľky na bežnej ZŠ s MŠ a počas jej pôsobenia školou a škôlkou prešli deti s rôznymi diagnózami, od detskej mozgovej obrny, Downovho syndrómu, poruchami sluchu, nízkofunkčného aj vysokofunkčného autizmu, Aspergerovho syndrómu a podobne. „Urobili sme pri práci s nimi určite aj veľa chýb, ale snažíme sa z nich poučiť a hľadáme cestu aj keď niekedy už z posledných síl. Zároveň sa snažíme pomáhať iným školám, ktoré nás oslovia, pretože sa chcú touto cestou tiež vydať. Zároveň som sama matkou dieťaťa s Downovým syndrómom, ktoré je zatiaľ v MŠ ale už teraz sa na neho pripravujeme v ZŠ.“