My máme zas trošku iný zážitok, či už s oznámením diagnózy a aj následným fungovaním.
Počas tehotenstva sme nič netušili, všetky testy, sono, výsledky boli v poriadku. Čakali sme „zdravé“ bábätko. Ani hneď po narodení mi nikto nerobil „šoky“ na pôrodnej sále. Až druhé ráno po pôrode, keď som sa išla pozrieť malého na JISK-u, kde ležal na výhrevnej podložke, prišla za mnou primárka, ktorá mi začala niečo naznačovať v tom zmysle, že sa jej zdá, že malý má nejaké znaky Downovho syndrómu. A začala mi veľmi pekne vykresľovať, aké sú to úžasné detičky a podobne.
Pravdu povediac, dívala som sa na ňu, či jej nepreskočilo. Vôbec som nechápala, čo mi hovorí. Bolo mi to aj smiešne. Povedala mi to tak jemne, resp. mi iba naznačila, že by to tak mohlo byť, že som to jednoducho vôbec nebrala ako hotovú vec, skôr ako niečo, čo si doktorka hovorí len tak pre seba. V podstate sa jednoznačne nevyjadrila. Tak pokračovali ďalšie dni v pôrodnici. Každý deň ho chodili pozerať. Nikto mi k tomu nič viac nepovedal.
Posledný deň pred odchodom mi ešte lekárka, čo ho pozerala, povedala, že to bude všetko v poriadku, že malý vyzerá byť v pohode, ale objednali nás ešte na genetiku.
Takže ja som išla z pôrodnice s tým, že mám zdravé dieťa. Nič iné som si ani veľmi nepripúšťala. Aj keď niekde niečo vo mne hlodalo…
Prvé týždne doma sme si užívali normálne ako s bežným bábätkom.
Výsledky z genetiky prišli až o 6 týždňov. Tie potvrdili Downov syndróm.
Doma som mala veľkú podporu zo strany manžela, rodičov, svokrovcov. Všetci boli úžasní. Úžasne sa k tomu postavili. Nehovorím, že mi nikdy nevybehla slzička. Aj som si poplakala. Ale to, že sme ho prvé týždne brali ako bežné bábätko mi veľmi pomohlo. Lebo tak sme ho vnímali a ľúbili aj potom. Oznámenie diagnózy už na tom nemohlo nič zmeniť. Bola to jednoducho naša malá láska a hotovo. A tak to berieme doteraz.
Takže nejakú veľkú depku alebo niečo podobné som z toho nikdy až tak veľmi nemala. Stále je to pre mňa úplne normálne dieťa, skoro dvojročné, ktoré oproti bežným deťom v jeho veku zatiaľ ešte nechodí.
Môj muž stále hovorí, že načo sme tú genetiku vlastne robili? Že keby to nemal v karte, tak ho všetci berú ako bežné dieťa (na tom sa samozrejme ja len smejem – je to podľa mňa spôsob, ako sa s tým môj muž vyrovnáva).
Po lekároch veľmi nechodíme, vďaka bohu sme okrem chromozómu navyše zdraví, takže jediné čo máme inak je to, že cvičíme a máme možno viac aktivít ako bežné deti. Ale v mojom prípade by som tieto aktivity asi robila aj s bežným dieťaťom (baby plávanie, baby balance), pretože ja som akčná a doma neobsedím.