Som mama dvoch úžasných dcér – Evky (10 r.) a Tamarky (3,5 r.). Spolu s manželom bývame v Galante.
Pamätám sa na moment, keď sme sa s manželom rozhodli ešte pre jedno dieťa. Vtedy Evka sedela vzadu v aute, všetci sme boli veselí, na niečom sme sa smiali a predstavovali sme si, aké to bude, keď budú vzadu dve (áno, aj druhé som chcela dievčatko) a budú si tam štebotať… Pocítila som obrovský nával lásky a želala som si mať ešte viac lásky.
Ani sme sa nenazdali a už som bola „v tom“. Tehotenstvo prebehlo bez problémov, i keď bola Tami mierne menšia. Termín pôrodu mi vychádzal niekedy tesne pred Vianocami. Nechcela som byť na Vianoce v nemocnici… Tamuška moje pocity asi intenzívne vycítila, tak sa narodila o mesiac skôr, 21. novembra. No čo Vám poviem, poslúchla ma.
Prvotné šoky z Tamarkinej diagnózy sme nejako rozdýchali a s manželom sme si povedali, že spravíme všetko pre to, aby sa mohla začleniť medzi bežné deti. Vtedy som si povedala, že chcem pomáhať aj iným. Neviem síce ako, ale chcem.
Nakoniec som sa stala členkou občianskeho združenia OZ Downov syndróm. Odpovedám na vaše otázky ohľadne zbierania 2%, kontrolujem dokumenty a medzi tým sa učím od skúsenejších, aby som mohla byť v budúcnosti ešte väčším prínosom. Rada by som odbúrala všetky zbytočné prekážky, ktorým rodičia musia čeliť. Mám tým na mysli neustále dokazovanie diagnózy DS na úradoch, zbytočné behačky od jedných dverí k druhým kvôli prijatiu dieťaťa do škôlky atď. Ono sa to musí zmeniť!
Všetkým by som chcela odkázať, že Downov syndróm nie je taký strašiak, ako sa na začiatku zdá. Je to len strach z neznáma. Plakať je normálne, no ja by som už neplakala. Som šťastná, že Tami si vybrala za rodičov práve nás. Učí ma byť lepšou mamou, na svet sa pozerám úplne inak. Neriešim všetky malichernosti, teším sa na život s Tamarkou. Pretože je to splnený sen, dievčatko, ktoré nám dodá do života ešte viac lásky.
