Roky sme sa snažili o druhé dieťa, čo zahŕňalo aj liečbu na plodnosť, laparoskopickú chirurgiu a neúspešné umelé oplodnenie. Vtedy sme sa dohodli, že prestaneme.
Mali sme krásnu a zdravú dcérku, ktorá chcela súrodenca, ale už toho bolo priveľa.
Potom som zrazu dostala kŕče v chrbte, z ktorých som mala nevoľnosť. Niečo mi hovorilo, aby som si urobila tehotenský test . A bolo to tam… môj krásny pozitívny test!
Ako však týždne plynuli, moja úzkosť bola čoraz silnejšia.
Trvalo dlho, kým sme sa sem dostali, čo keby sme prišli o dieťa? Každý deň som mala pocit nevoľnosti v črevách a nebola to ranná nevoľnosť.Všetky ultrazvuky boli normálne. V 12. týždni nám povedali, že kosti na tvári sú dokonalé, čo „výrazne znižuje riziko Downovho syndrómu!“
Bolo upokojujúce počuť to, ale necítil som sa stopercentne.
V 20. týždni lekár upozornil na väčší jazyk a to mi v noci nedalo spať.
Ale iné vyšetrenia mi nerobili, pretože som bola príliš mladá a pravdepodobnosť Downovho syndrómu nízka.
Napriek tomu som sa pri každej príležitosti pýtala lekárov a googlila. Každý deň som volala mame a prosila ju, aby mi povedala, že som blázon.
Všetci hovorili: „Áno, Meg… dieťa je zdravé, prestaň sa báť.“
Rodila som v 36. týždni.
Bola som taká nervózna. Nie pre bolesť pri pôrode alebo pôrod samotný, ale preto, že som ju veľmi chcela vidieť. Stále som mala pocit, že niečo nie je v poriadku.
Celú noc som mala kontrakcie a na druhý deň som bola pripravená rodiť. Dve malé zatlačenia a bola tu Bella Danielle.
Lekár mi ju hneď položil na hruď a ja som to videla. Downov syndróm. Prišlo mi zle.
Sestričky ju vzali, aby ju očistili a zmerali, pričom si medzi sebou šepkali – to bolo všetko, čo som vnímala.
Chytila som sestričku za ruku, keď išla okolo. „Čo sa deje, je v poriadku?“ Povedala len: „Gratulujem, je krásna!“
Zbabelec. Podala mi ju a potom rýchlo vyšla z miestnosti, akoby to bol nejaký poškodený tovar.
Nemohla som dýchať a nerozmýšľala som hlavou. Prečo mi nepovedali, čo jej je? Prečo neboli smutní? Prečo nevideli to, čo som videla ja?Spýtala som sa manžela aspoň 10-krát: „Nevyzerá, že má Downov syndróm?“ Povedal mi, aby som prestala byť smiešna.
Potom vošiel detská lekárka. Srdce mi kleslo do žalúdka a začala som sa triasť.
Nikdy nezabudnem na jej slová. „Vaše dieťa je krásne a dokonalé… Teraz na teste som si všimla niektoré črty spoločné s Downovým syndrómom. Je zdravá a krásna. Pre istotu budeme musieť urobiť genetický test.“
Nemohla som plakať. Môj manžel sa ma opakovane pýtal: „Čo to znamená?“ Pozerala som von oknom a rozmýšľala som, ako som sa dostala až sem. Nechcela som ju držať, kŕmiť a ani sa na ňu pozerať.
Takto to nemalo byť. Čo povieme jej sestre? Dokonca mi napadla adopcia, pretože som si ju nevedela predstaviť s nami doma.
Zvyšok mojich nemocničných dní bol plný sĺz.
Pamätám si len to, že som počula, ako hovoria: „Je nám ľúto, že ste dostali takúto zlú správu…“Po prepustení sme museli ísť na kardiológiu, aby skontrolovali jej srdce, čo bolo jedno zo zdravotných rizík jej „novej diagnózy“.
Sedela som v čakárni s opuchnutými očami a nemocničným náramkom. Nebola som pripravená a ani som nechcela byť mamou so špeciálnymi potrebami.
Prišli sme domov a jej sestra sa do Belly zamilovala, aj keď sme jej to povedali. Bolo jej to jedno, videla len sestričku, po ktorej vždy túžila. Bola som za ňu v tej chvíli tak vďačná.
Bellina genetická analýza potvrdila trizómiu 21. Bola to jednoducho skutočnosť. Vtedy som si uvedomila, že sa musím dať dokopy, nie kvôli sebe, ale kvôli manželovi a dievčatám.Náš život sa naplnil dovtedy neznámymi ľuďmi— fyzioterapia, logopédia a rehabilitácie.
Zvykali sme si na tento nový život a ja som sa stala hrdou na to, že som mama so špeciálnymi potrebami.
Na verejnosti som však čelila pohľadom a trápnym otázkam. „Prečo tak vyplazuje jazyk?“ „Prečo ešte v tomto veku nechodí?“
Pri návšteve dermatológa lekár ako ju videl, povedal: „Páni, má Downov syndróm, čo? Ste dosť fajn človek na to, aby ste si ju nechali.“ Rozplakala som sa, odišla som a už sme sa nevideli.
Prešla som do režimu „matka-obhajkyňa“. Chcela som, aby deň čo deň všetci vnímali jej krásu a hodnotu.
Voláme ju Bella Beautiful a taká aj je – krásna duša.
Bude naďalej naším svetlom v tme, nádejou v strachu a útechou v neznámom.
A doctor’s comment about baby with Down syndrome