Koncom 40. rokov 20. storočia vo Švédsku deti a dospelých s intelektovým znevýhodnením zámerne kŕmili lepkavými cukríkmi, aby zistili, čo sa stane s ich zubami.
„Videl som o tom zubárske záznamy. Každý zub bol čierny,“ povedal švédsky novinár Thomas Kanger, ktorý o týchto deťoch písal. „Hovorím o každom poškodenom zube a trvalo to celé roky.“
Vo Švédsku v 30. rokoch 20. storočia štúdie ukazovali, že aj 3-ročné deti mali kazy na 83 % zubov. Takáto rozsiahla kazivosť nebola ničím výnimočným; starostlivosť o zuby bola vo väčšine krajín veľmi slabá.
Liečba v podstate neexistovala a kaziace sa zuby sa zvyčajne trhali. Bezzubosť bola v Spojených štátoch taká rozšírená, že armáda obmedzila regrutáciu do prvej a druhej svetovej vojny na mužov, ktorí mali aspoň šesť nepoškodených protistojných zubov.
Dnes to znie kuriózne, ale na začiatku 20. storočia sa zubári rozchádzali v názoroch na príčinu zubného kazu. Bol spôsobený nejakou chorobou? Bola príčinou celková strava? Alebo to bolo spôsobené len sladkosťami?
Príčiny sa hľadali v sladkostiach: Siroty v detských domovoch, ktoré boli príliš chudobné na to, aby si mohli zaobstarať sladkosti, mali menej zubných kazov ako bežná populácia; počas prídelu cukru v prvej svetovej vojne sa znížil aj výskyt zubného kazu u brancov.
Švédska vláda, ktorá čelila národnej epidémii opravy zubov, ktorá bola príliš nákladná, sa rozhodla zamerať na prevenciu a zadala štúdiu o úlohe stravy a sladkostí. Financoval ju cukrovarnícky priemysel.
Rozhodli sa, že ideálnym miestom na vykonanie takejto štúdie je Vipeholmský ústav pre duševne chorých, veľké zariadenie neďaleko mesta Lund vo Švédsku. V roku 1935 ho premenili na domov pre ľudí s ťažkými mentálnymi a vývojovými poruchami.
„Títo ‚idioti‘, čo bola v tom čase lekárska klasifikácia, boli zhromaždení z menších oddelení po celej krajine,“ vysvetlil Kanger. „Na začiatku mali 650 ľudí a potom sa ich počet rozrástol na viac ako tisíc.“
V medicínskej terminológii bol v tom čase „idiot“ človek s IQ nižším ako 25, ktorý fungoval na úrovni bežného batoľaťa. „Imbecil“ mal IQ od 26 do 50, jeho inteligencia bola približne na úrovni sedemročného dieťaťa. „Debili“ fungovali približne na úrovni intelektu 12-ročného dieťaťa.
Tieto „deti“ mali zvyčajne od 15 do 70 rokov, uviedol Kanger. Priemerná dĺžka života bola nízka.
„Boli tam veľké, veľké haly, kde vlastne len tak pobehovali, pričom na začiatku nemali žiadne aktivity,“ povedal Kanger. „Ak boli príliš problematickí, kúpali ich v studenej vode. Niektorí z nich celý čas ležali v posteliach.
„Na začiatku to bolo pre väčšinu ľudí vlastne hrozné miesto. V priebehu rokov sa to zlepšilo, pribudlo viac terapií,“ povedal.
Hugo Fröderberg bol do roku 1942 jediným lekárom nemocnice. O každom pacientovi si viedol bohaté poznámky a mal vlastný rebríček od nuly do šesť pre mentálne schopnosti každého z nich.
„Nultú skupinu hodnotil ako ‚biologicky nižšie postavenú ako väčšina živočíšnych druhov‘, považoval ich za odpad,“ povedal Kanger. „Skupiny jedna až tri mohli podľa neho mať určitý duševný život, ale inak boli ‚nepoužiteľní´.“
Dve tretiny pacientov vo Vipeholme počas druhej svetovej vojny boli z týchto štyroch najnižších skupín.
Tí, ktorí boli na mentálnej úrovni zodpovedajúcej deťom na základnej škole alebo deťom v predškolskom veku, mohli pracovať na tom, „čo by nikto iný nechcel vykonávať“, ako napríklad pranie, upratovanie a starostlivosť o záhradu.
Práve títo pacienti, ktorí dokázali sami žuť a kŕmiť sa, boli zvyčajne určení do zubnej štúdie.
„Nižšie fungujúce skupiny len prehĺtali jedlo,“ povedal Kanger. „V správach vidím, že neboli podrobení testom na zubný kaz, pretože tam sa museli žuť karamelky. To bol celý zmysel.“
Na začiatku štúdie boli zuby detí podrobne vyšetrené. Zistilo sa, že ich zuby sú v oveľa lepšom stave ako u celej švédskej populácie.
Počas prvých dvoch rokov experimentu deti dostávali málo škrobu a polovicu priemernej spotreby cukru v bežnej švédskej strave. Podávali sa vitamíny A, C a D spolu s fluoridovými tabletami a medzi jedlami sa nesmelo jesť.
Na konci tohto obdobia nemalo 78 % detí žiadny nový zubný kaz.
Počas nasledujúcich dvoch rokov deti dostávali dvojnásobné množstvo cukru, než sa bežne konzumuje vo Švédsku, a to niekoľkými spôsobmi. Jedna skupina jedla pri jedle sladký, lepkavý chlieb vyrobený s prídavkom cukru, druhá skupina pila pri jedle nápoje s 1,5 šálky pridaného cukru a tretia skupina jedla medzi jedlami čokoládu, karamelky alebo lepkavé karamelky.
Skupina s lepkavými cukríkmi bola ďalej rozdelená na deti, ktoré medzi jedlami zjedli 8 alebo 24 kúskov karameliek. Karamel bol vyvinutý špeciálne na to, aby lepšie držal na zuboch.
Výsledky? „Zubný kaz bol vysoký v skupinách, ktoré medzi jedlami dostávali cukor v lepkavej forme. V kontrolnej, sacharózovej a chlebovej skupine bol jeho výskyt stále nízky a v rovnakom pomere ako počas vitamínovej štúdie,“ napísali autori štúdie.
V oboch skupinách karameliek došlo k nárastu kazov hneď po tom, ako ich deti začali jesť, dodáva štúdia.
„Dostali karamelky, ktoré sa im prilepili na zuby,“ povedal Kanger. „Zuby boli zničené. A po ich zničení títo ľudia trpeli strašnými bolesťami. Bolo to skutočne hrozné.“
Kanger povedal, že záznamy ukazujú, že výskumníci sa rozhodli neopravovať zuby „tým, ktorí nemohli spolupracovať pri stomatologických procedúrach (napríklad sa báli vŕtačky). Taktiež sa rozhodli neopravovať zuby u mnohých pacientov „nižších“ kategórií“.
Podľa jeho slov opravili zuby mnohým pacientom z „vyšších“ kategórií. V mnohých prípadoch však zuby namiesto fixácie vytrhli.
Dnes je myšlienka zničiť niekomu zuby kvôli experimentu nemysliteľná. Nie je to však tak dávno, čo boli ľudia s postihnutím mnohými považovaní za podľudí, vďaka čomu bolo experimentovanie pre niektorých morálne prijateľné.
„Každý človek s postihnutím bol v tom čase považovaný za neplnohodnotného človeka, takže mal menej práv,“ povedal Art Caplan, zakladajúci riaditeľ Oddelenia lekárskej etiky na newyorskej univerzite Langone Medical Center.
„Boli tiež vnímaní ako dlžníci štátu za to, že sa o nich stará,“ povedal. „Prístup bol takýto: My sa o teba staráme, takže ty máš povinnosť vrátiť to spoločnosti. A jedným zo spôsobov, ako splatiť tento dlh, je účasť na takomto experimente.“
V článku napísanom ešte 50 rokov po realizovaní tejto štúdie jeden z autorov experiment stále obhajoval: „My zubári sme v samotnej štúdii nevideli žiadne etické problémy,“ napísal, pričom nesúhlasil s Kangerovým názorom na mieru ničenia zubov. „Mnohé z nových kazov, ktoré vznikli počas uhľohydrátových období, boli len skoré poškodenia skloviny, ktoré sa dnes remineralizujú lokálnymi aplikáciami fluoridu.“
Obhajoval to tým, že v dôsledku poznatkov získaných od týchto pacientov sa začal výskum náhrad cukru vrátane umelých sladidiel. Štúdia sa použila na prevenciu zubného kazu u mnohých školákov a bola mnohokrát citovaná inými recenzentmi, uviedol. Vo Švédsku tiež odštartovala národnú kampaň na zníženie množstva sladkostí konzumovaných deťmi. Čoskoro sa vo Švédsku stalo tradíciou povzbudzovať deti, aby jedli sladkosti len doma v sobotu večer pri počúvaní populárneho rozhlasového programu.
Otázka však znie: môže účel ospravedlniť použité prostriedky? Odpoveď by mala byť jasná.