Inklúziu považujem za najprirodzenejšiu vec na svete. Bolo by dobré, ak by sme ju takto vnímali všetci. Sme však veľmi zaťažení minulosťou, pričom naše predsudky sa nemusia týkať len ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale aj iných marginalizovaných skupín obyvateľstva. Naše vnímanie rovnosti či nerovnosti ľudí vychádza z akéhosi všeobecného vnímania inakosti, či už smerom k jej akceptácii alebo odmietaniu. Preto sme od inklúzie stále na míle vzdialení. No, dobre, robíme pokroky – malé, malinké…
Stále sme ovplyvnení tým, že ľudia so zdravotným znevýhodnením boli úplne vylúčení z bežnej komunity – a to nielen zo školy, ale aj z rodiny a komunity všeobecne. Často vyrastali v izolácii rôznych ústavov a zariadení. Postupne však rodiny začali ústavnú starostlivosť odmietať. Čo sa stalo? Deti so zdravotným znevýhodnením sa stali súčasťou bežných komunít, ale popri tom navštevovali špeciálne školy, lebo sa predpokladalo, že potrebujú niečo „iné“. Bola to segregácia, o ktorej si odborníci i laici v tom čase mysleli, že je lepšia ako exkomunikácia, ale v skutočnosti nebola.
Rodičia si to však začali uvedomovať: mám dieťa so zdravotným znevýhodnením a aj bežné deti – prečo ich vlastne vodím do rôznych škôl? Položením tejto otázky nastal ďalší posun. Od segregácie detí so zdravotným znevýhodnením k tomu, aby chodili do spádovej školy spolu so svojimi bežnými súrodencami a rovesníkmi. Problémom tohto posunu však bolo, že žiaci so zdravotným znevýhodnením často končili síce v tej istej budove, ale v jej oddelenej časti alebo v oddelenej triede, učili sa oddelene a vykonávali iné aktivity ako ich rovesníci v bežných triedach.
Rozhodne treba brať do úvahy, že deti potrebujú pocit identity a pocit komunity s inými ľuďmi so zdravotným znevýhodnením. Byť súčasťou komunity identity, kde sa stretávajú ľudia s podobnou identitou. Tieto priestory sú veľmi bezpečné. Majú veľmi vysoký pocit spolupatričnosti. Nesmie to však byť na úkor inklúzie a rozmanitosti. Ale na druhej strane komunity identity nepredstavujú formu segregácie, ktorá nastáva vtedy, keď niekto iný rozhoduje o tom, kedy a ako sa to stane. Oddelené vzdelávanie v špeciálnych triedach s odlišným programom a aktivitami segregáciou je.
Ďalší krok prišiel preto od učiteľov, ktorí to pochopili: „Byť len fyzicky prítomný a zdieľať spoločný priestor, to nestačí!“ Pretože práve to často vedie k problémom so správaním, pretože deti nie sú prepojené a zapojené. To, čo skutočne potrebujeme, je inklúzia!
Ak deti nemajú pocit, že niekam patria, dávajú to najavo rôznym spôsobom, ktorý považujú za signál pre svoje okolie a dúfajú, že okolie ho pochopí. Nie vždy je tomu tak. A ak dieťa, ktoré potrebuje podporu, oznámi, že niečo nefunguje, často sa to nesprávne interpretuje ako problémové správanie. Problémom je, že odborníci to často interpretujú: „Aha, inklúzia tomuto dieťaťu neprospieva. Musíme sa vrátiť k segregácii. Lepšie mu bude v špeciálnej škole.“ V skutočnosti nejde o to, že inklúzia nefunguje, ale o to, že tam ešte nie sme. Že sme len v stave akejsi kvázi inklúzie. Takže veľa zmien, ktoré sa teraz v školách dejú, sa týka toho, ako sa posunúť k vytvoreniu autentickej inklúzie. Ako vytvoriť priestor, v ktorom ľudia cítia, že tam patria, kde sa rozhodnú byť, kde majú svoje miesto, kde sa deti môžu navzájom ovplyvňovať a realizovať? To je inklúzia.
Je dôležité uvedomiť si, že nielen ľudia so zdravotným znevýhodnením potrebujú pocit spolupatričnosti kvôli svojej „odlišnosti“, pretože každý človek je vlastne iný. Učiť sa chápaniu odlišnosti je ďalším posunom v chápaní inklúzie tým, že meníme naše otázky z: ako začleniť ľudí, ktorí sú odlišní, na to, ako učiť k odlišnosti? Začína sa to uznaním všetkých spôsobov, akými sú deti rôznorodé, čo zahŕňa nielen zdravotné znevýhodnenie, ale aj odlišnú kultúru, pohlavie, rasu, jazyk, mentalitu, schopnosti, jednoducho všetky veci, ktoré nás robia tým, kým sme.
Ako to bežne vyzerá? Učiteľ bežne vytvára plán pre celú triedu a následne plán upravuje pre deti so zdravotným znevýhodnením. Ak niečo robíte týmto spôsobom, zaberá to viac času, viac vynaloženej energie a zamestnáva to aj viac ľudí. Žiadne dieťa v triede nesmie byť chápané ako niečo „navyše“, čo vyžaduje špeciálnu úpravu. Ak berieme do úvahy špeciálne potreby všetkých detí, znamená to, že úpravu plánu by potrebovalo možno 28 z 30 žiakov v triede. Preto vzniká dojem, že inklúzia je naozaj veľká záťaž, ale problémom nie je rozmanitosť triedy, problémom je ten plán. Takže keď budem premýšľať o tom, ako budem napĺňať potreby dieťaťa s Downovým syndrómom v mojej triede, budem sa od začiatku sústrediť na vytvorenie takého plánu, ktorý bude od začiatku zahŕňať aj potreby žiaka s Downovým syndrómom, aby som ho potom nemusela prispôsobovať a upravovať pre neho.
Od začiatku je treba vychádzať z toho, že pracujeme s rôznymi deťmi a dieťa s Downovým syndrómom bude len jedným z nich. Takže namiesto toho, aby som uvažovala: „Musím urobiť túto prácu navyše kvôli jednému dieťaťu,“ rozmýšľam najprv, kto sú moje deti? Aké sú ich silné stránky? Aké sú ich záujmy? Aké sú ich potreby? To musím urobiť ako prvé a potom si vytvorím plán, ktorý bude vychádzať z tejto škály osobností. Preto, keď premýšľame o úspešnej inklúzii, ide o to, do akej miery túto východiskovú premisu učitelia pochopia. Plán a vlastne aj školu je potrebné prispôsobiť potrebám detí a vytvoriť plán pre všetky deti.
Je to založené na silných stránkach. Bez ohľadu na to, či majú zdravotné znevýhodnenie alebo nie. Každý má silné stránky. Každý niečo dokáže. Takže keď premýšľam o plánovaní a používaní učebných osnov, myslím na to: Čo dokáže každý z nich? A potom, ako pridám na náročnosti? Je to oveľa jednoduchšie, ako začať od najkomplikovanejšej verzie učiva a potom sa snažiť vrátiť späť a zjednodušiť ho, keď nastane problém.
„Čo dokáže každý z nich?“ Nezáleží na tom, či ide o matematiku, slovenčinu, angličtinu, spoločenské vedy alebo fyziku. Čo dokáže každý? Aby každý na konci dňa, na konci školského roka mal pevný základ. A k základu je možné pridať ďalšie zručnosti, ukázať ďalšie možnosti, prezentovať ďalšie vedomosti. Nielen niektorým, ale všetkým v triede… Dokonca aj tým, o ktorých by sme nepredpokladali, že vedomosti navyše absorbujú. Absorbujú a spracujú ich svojím spôsobom. V tom je krása jedinečnosti.
Nezabudnime, neexistujú žiadne peniaze, ktoré by niekoho presvedčili, že inklúzia má zmysel. A to je pravda. Výhovorky, že inklúziu nemôžeme realizovať, lebo máme málo peňazí, sú alibizmom… Žiadne množstvo finančných prostriedkov nedokáže niekoho prinútiť, aby nebol ableista. Ableizmus je diskriminácia, je to postoj, odmietanie inakosti a preferovanie „rovnakosti“. Inklúzia je prax. Jej obrovskou prekážkou sú ableistické postoje a ľudia, ktorí neveria v schopnosti, čo znamená, že vymýšľajú dôvody, prečo sa inklúzia nemôže uskutočniť, pretože si myslia, že deti so zdravotným znevýhodním nemajú potrebné danosti. Ani si neuvedomujeme, že tieto existujúce štruktúry sú historicky zakorenené. Tieto štruktúry sú tak zakorenené, že ani nevidíme, že ide o problém. Takže to je zásadná bariéra pre inklúziu – infraštruktúra vzdelávania založená na predpokladaných (ne)schopnostiach a dosahovaní výkonu. Deti existujú v systéme, ktorý je navrhnutý tak, aby ich vlastne diskriminoval. Ako sa to často zdôvodňuje? „Nie je dosť peňazí. Nie je dostatok podpory.“
Nezabúdajme, že inklúzia nie je cieľom, Je to proces, v ktorom sa môžeme neustále zlepšovať. Ak dosiahneme jeden míľnik, môžeme sa vydať na cestu k ďalšiemu. Často sa stáva, že si počujeme: „Nemôžeme byť inkluzívni, pretože…“ a potom nasleduje dlhý zoznam dôvodov, ktoré sú často spojené s našou neochotou urobiť prvé kroky