BALÁŽOVÁ, Jana – LETAŠIOVÁ, Andrea. Dieťa s Downovým syndrómom v teórii a edukačnej praxi. Trnava : Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, 2025. 172 s. ISBN 978-80-568-0780-4
Odkaz na recenzovanú knihu: Dieťa s Downovým syndrómom v teórii a edukačnej praxi | Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Monografia Dieťa s Downovým syndrómom v teórii a edukačnej praxi sa na prvý pohľad javí ako moderné, komplexné a inkluzívne dielo. Deklaruje ambíciu zachytiť vývoj poznania, predstaviť súčasné edukačné postupy a podporiť prijatie detí s Downovým syndrómom v školskom prostredí. Problém sa však objavuje už pri pohľade na samotnú štruktúru a jazyk publikácie. Stačí sa pozrieť na pojmový aparát: „špecifiká“, „poruchy“, „oslabenia“, „deficity“. Ešte skôr, než sa v texte objaví dieťa ako osoba, objaví sa diagnóza. Ešte skôr, než sa otvorí priestor pre skúsenosť, vzťahy a každodenný život, nastupuje medicínska kategorizácia.
Celá kniha sa tak od začiatku pohybuje v rámci epistemického režimu, v ktorom jednotlivec ustupuje systému klasifikácií, stupňov a odborných zásahov. Dieťa sa nestáva východiskom analýzy, ale jej objektom. Najvýraznejšie sa to prejavuje v samotnej disproporcii textu: na publikáciu deklarovane venovanú edukácii pripadá približne šesťdesiat strán diagnostického výkladu. Tento rozsah aktívne formuje spôsob, akým má čitateľ o dieťati premýšľať. Ako keby vstupnou bránou do akéhokoľvek uvažovania o vzdelávaní bola predovšetkým medicínska interpretácia. Človek sa tu objavuje až sekundárne, po tom, čo bol najprv opísaný, rozdelený, zmeraný a zasadený do kategórie. Diagnóza tu nefunguje ako kontext, ale ako centrum významu.
Zvláštne napätie sa objavuje aj v pasážach, kde autorky formulujú inkluzívnu filozofiu. Výrok „Vstúp, tu si ctíme odlišnosti, tu môžeš byť taký, aký si“ má pôsobiť ako manifest prijatia. No práve táto formulácia odhaľuje hranicu, ktorú text nedokáže prekročiť. Aj benevolentná rétorika dokáže reprodukovať vylúčenie. Inklúzia tu nie je založená na pochopení variability ako normálnej vlastnosti ľudskej populácie, ale na morálnom geste majority, ktorá sa učí odlišnosť akceptovať. Odlišnosť je estetizovaná, oceňovaná, humanisticky oslavovaná – no stále nie je normalizovaná. Stále ide o niečo, čo „my“ pozorujeme na „nich“. Aj táto verzia inklúzie je len kultivovanou formou vylučovania.
Kniha opakovane pracuje s pojmom „akceptácia“. Lenže akceptácia je mimoriadne nízka latka. Môžeme akceptovať aj niekoho, koho nechceme k sebe pustiť príliš blízko. Akceptácia nerieši otázky moci, prístupu, postavenia ani spolupatričnosti. Neznamená rovnosť, iba znášanlivosť. Inklúzia však nemôže stáť na tom, že väčšina veľkoryso dovolí menšine existovať na okraji. Inklúzia sa nezačína toleranciou, ale odmietnutím logiky, ktorá niekoho robí tolerovateľným a niekoho nie. Inklúzia by znamenala koniec sveta, v ktorom je existencia podmienená dôkazom oprávnenosti.
Celým textom sa zároveň tiahne ďalší, štrukturálny problém. Autorky veľmi precízne opisujú vývinové, kognitívne a jazykové charakteristiky detí s Downovým syndrómom. Ide o legitímne a odborne relevantné poznatky. No práve ich centrálne postavenie spôsobuje, že dieťa sa v knihe takmer nikdy neobjavuje ako subjekt. Takmer nikde nevidíme jeho perspektívu, jeho spôsob bytia vo svete, jeho vzťahy, túžby, každodennosť. Hovorí sa o tom, čo nezvláda, nie o tom, ako žije. O tom, čo treba kompenzovať, nie o tom, čo prináša. Celý naratív je organizovaný vo vzťahu k norme, nie vo vzťahu k skúsenosti.
Je to kniha, ktorá robí odbornú prácu, ale nerobí politickú prácu. Nepracuje s tým, že inklúzia nie je metodická otázka ani morálna výzva k empatii. Je to zápas o to, kto má právo byť považovaný za plnohodnotného člena spoločnosti a kto zostane navždy len „prijatým“. Je to otázka moci, nie postoja. Otázka štruktúr, nie dobrej vôle. A kým budeme o ľuďoch s Downovým syndrómom hovoriť najprv ako o nositeľoch diagnózy a až potom ako o ľuďoch, budú vždy stáť na prahu – nikdy úplne vo vnútri.
“Inkluzívny trend, ktorý je v súčasnosti súčasťou strategických smerovaní slovenského školstva, prináša nové pohľady na vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Inklúzia sa stáva hodnotovým rámcom, ktorý presahuje hranice školy a dotýka sa širších spoločenských kontextov – etických, kultúrnych i legislatívnych.” Autorky v závere konštatujú, že inkluzívny trend sa stal strategickým smerovaním slovenského školstva a že inklúzia dnes presahuje hranice školy a vstupuje do etických, kultúrnych a legislatívnych rámcov spoločnosti. Tento opis pôsobí ako naratív pokroku, ako znak toho, že spoločnosť sa posunula za hranice segregácie a exklúzie. Pri čítaní celej monografie aj pri konfrontácii s empirickou realitou slovenského školstva sa však nevyhnutne vynára elementárna otázka: ak inkluzívny trend skutočne existuje, kde sa materializuje?
Nie v praxi materských škôl, ktoré naďalej odmietajú deti s Downovým syndrómom s odvolaním sa na nedostatok podmienok. Nie v základných školách, kde je vzdelávanie detí stále závislé skôr od individuálnej angažovanosti jednotlivých učiteľov než od systémových mechanizmov. Nie v poradenských zariadeniach, ktoré sú chronicky preťažené a štrukturálne neschopné zabezpečiť to, čo legislatíva formálne garantuje. A napokon, nevidíme ho ani v samotnej odbornej produkcii, ktorá síce pracuje s jazykom inklúzie, no zároveň systematicky reprodukuje deficitný a diagnostický rámec, v ktorom je dieťa predovšetkým nositeľom medicínskej kategórie, poruchy a odchýlky.
Inklúzia sa tak javí menej ako reálne transformovaný režim vzdelávania a viac ako diskurzívny projekt. Stala sa súčasťou stratégií, koncepčných dokumentov a programových vyhlásení, no zostáva prevažne na úrovni textu. Príznačné je, že aj v monografii, ktorá sa deklaratívne venuje inklúzii, zaberajú kapitoly o medicínskej diagnostike, deficitoch a kategorizácii niekoľkonásobne viac priestoru než tie, ktoré sa venujú pedagogickým vzťahom, každodennému školskému spolužitiu či reálnym podmienkam vzdelávacieho procesu. Ak by inklúzia predstavovala skutočnú paradigmatickú zmenu, analytické ťažisko by sa nevyhnutne presunulo od diagnózy k dieťaťu.
Pretlak medicínskeho jazyka pôsobí nielen technokraticky, ale aj odstrašujúco. Redukuje človeka na opis symptómov, grafov a tabuliek. A keď aj ako čitateľ cítim úzkosť či nechuť pokračovať, viem si predstaviť, čo musí cítiť učiteľ, ktorý sa už bojí aj začať. Je potom úplne pochopiteľné, že školy pôsobia ako neinkluzívne prostredia, keď im je inklúzia sprostredkovaná cez nekonečné zoznamy rizík, deficitov a ťažkostí, nie cez realitu bežného života, vzťahov, hry a učenia.
Hoci kniha dôsledne cituje legislatívu, ktorá ustanovuje inklúziu ako záväzný princíp, jej vlastný jazyk ju systematicky prepisuje do roviny osobnej morálky. Ako keby inklúzia nebola základným ľudským právom, ale milosťou ktorú väčšina udeľuje ľuďom s inakosťou. Hoci samotný text tvrdí, že inklúzia stojí na právach a rovnocennom občianstve, v podtexte ju chápe najmä ako záťaž, ktorá si vyžaduje toleranciu, obetavosť a špeciálne úsilie. Takéto nastavenie protirečí základnej myšlienke inklúzie, ktorá nemá stáť na dobročinnosti, ale na normalite rozmanitosti.
Autorka: Emma Plesníková