S manželom Brettom sme si veľmi želali druhé dieťa. O jedno sme prišli a potom sme otehotneli znova. Čakali sme a pripravovali sa na príchod našej dcérky Nelly a nakoniec to bolo všetko… dokonalé. Keď sa začali moje pôrodné bolesti, všetko som mala zbalené a pripravené: pôrodná hudba; zavinovačky, ktoré som ušila; nočná košeľa, ktorú som si kúpila špeciálne na prvú noc, keď budem uspávať svoje nové dieťa; korunka veľkej sestry pre našu dvojročnú Lainey a aj oblečenie na príchod domov. Vlastnoručne som navrhla aj 50 krabičiek na výslužky, ktoré boli naplnené a pripravené na rozdávanie návštevníkom. Srdce mi búchalo v očakávaní.
Nechali sme Lainey s babičkou a zamierili sme do nemocnice, kde som rýchlo dostala pokyn, aby som si odložila veci a prezliekla sa. Bielu riasenú sukňu a čierne tričko som vložila do igelitového vrecka. O niekoľko dní neskôr mi už len pohľad na toto oblečenie – to, ktoré som mala na sebe počas tých posledných šťastných chvíľ, než sa môj život navždy zmenil – prinášal bolesť.
O druhej popoludní už moje kontrakcie prichádzali plnou silou a pôrodná sála bola plná vzrušenia a smiechu. Niekoľko mojich priateliek malo ísť na narodeninovú oslavu, ale prišli ma ešte predtým vyobliekané skontrolovať. (Moja nemocnica, na rozdiel od mnohých iných, nemá oficiálne pravidlá pre hostí.) Páčil sa mi ten rozruch. Páčil sa mi ten pocit, že ľudia netrpezlivo čakajú na naše dieťa.
Ubehli dve hodiny a ja som bola od bolesti mimo a prosila som o epidurál. Ale anestéziológovia mali veľa práce. Rozhliadla som sa po miestnosti a snažila sa to prijať… sviečky, hudba, levanduľový olej, ktorý som si priniesla a ktorý sa šíril vzduchom. Spomínam si, ako som si hovorila: „Čoskoro spoznáš svoju novú dcéru.“ Potom som počula tóny piesne, ktorú sme si vybrali, keď som rodila naše dieťa: „When You Love Someone“ od Bryana Adamsa. A začala som plakať.
Môj manžel, moji priatelia, môj otec, sestričky, všetci sa usmievali, blesky fotoaparátov. Tlačila som, tlačila a tlačila, potom som konečne videla, ako zo mňa vychádza to najmenšie telíčko, ako máva rukami a ako plače… a potom mi ju podali. A ja som to vedela.
V okamihu, keď som videla Nellu, som vedela, že má Downov syndróm a že si to ešte nikto iný neuvedomil. Držala som ju a plakala som. Prechádzala som očami po miestnosti, aby som sa stretla s očami kohokoľvek, kto by mi povedal, že ho nemá. A jediné, čo si z tých chvíľ pamätám, je jej tvár. Nikdy nezabudnem na svoju dcérku v mojom náručí, ako znova a znova otvárala oči, ako sa uprene pozerala do mojich a pozerala, vŕtajúc sa mi do duše.
Miluj ma. Miluj ma, akoby mi hovorila. Nie som taká, akú si očakávala, ale, prosím, miluj ma.
Bol to najrozhodujúcejší okamih môjho života.
Nellu mi zobrali z hrude a odniesli na vyhrievacie lôžko, kde ju sestričky s nervóznym úsmevom kontrolovali. Stále som sa pýtala, či je v poriadku, a ony mi odpovedali, že je v poriadku. Chcela som povedať tie slová, ale nemohla som. Tak som sa spýtala, prečo má taký rozplesknutý noštek, prečo vyzerá smiešne. Ale vedela som to. Plakala som, zatiaľ čo sa všetci usmievali a fotili si ju. Stále som sa pýtala: „Je niečo, čo ste mi nepovedali?“ Oni sa stále len usmievali. Sestričky zrejme zavolali môjho pediatra pre „podozrenie na Downov syndróm“. Ale moju dcéru mi odovzdali späť, akoby bolo všetko v poriadku.
Keď si na ten čas spomeniem, rozplačem sa a rozmýšľam, čo som urobila. Viem, že som sa modlila ku všetkým mocnostiam na svete, aby sa to nestalo. Cítila Nella lásku? Pobozkala som ju? Moji priatelia mi tvrdia, že áno. Hovorili, že som ju nemohla prestať bozkávať.
Niekto otvoril fľašu šampanského, nalial ho do našich pohárov s monogramom a zdvihol pohár na prípitok: „Na Nellu!“ Sedela som tam zmätená a snažila sa to všetko prijať.
Pamätám si, že som nič necítila. Akoby som na chvíľu doslova opustila svoje telo. Vošla naša pediatrička, doktorka Foley a mne sa rozbúchalo srdce. „Prečo je tu?“ Spýtala som sa. Povedali mi, že práve kontroluje dieťa, čo aj urobila. V miestnosti nastalo ticho a ona všetkých vyzvala, aby odišli. Začala som sa triasť. Vedela som, že sa to blíži. Brett stál za mnou a hladil ma po vlasoch.
Doktorka Foley zababušila Nellu do deky a podala mi ju. Kľakla si vedľa mojej postele, aby sa na mňa mohla pozerať nahor, nie nadol. Srdečne sa usmievala a pevne ma držala za ruku. A nespúšťala z Nelly oči.
„Musím vám niečo povedať.“
Silno som sa rozplakala. „Viem, čo sa chystáte povedať.“
Znova sa usmiala a stisla mi ruku o niečo pevnejšie.
„Prvé, čo vám poviem, je, že vaša dcéra je krásna a dokonalá, ale sú tu isté črty, ktoré ma vedú k domnienke, že by mohla mať Downov syndróm.“ Konečne to niekto povedal.
Doktorka Foley ma objala a povedala mi, že už mala možnosť Nellu vyšetriť, ale teraz si ju chce podržať len tak na maznanie. A to aj urobila. Potom som si Nellu priložila – vysnívaná chvíľa, ktorú som vždy očakávala, a predsa som sa tentoraz cítila taká iná. Prisala sa hneď bez zaváhania a ja som si uvedomila, že ma úplne prijala ako svoju mamu a cítila som sa taká vinná, že som to necítila rovnako. Áno, cítila som k nej lásku. Ale nedokázala som si prestať predstavovať to druhé dieťa, to, ktoré mi „zomrelo“ vo chvíli narodenia Nelly. V tej chvíli som si uvedomila, že Nella nie je taká, ako som očakávala. Napriek tomu bolo dojčenie takým neuveriteľne zbližujúcim zážitkom.
Brett bol počas toho všetkého ticho a nie som si istá, či sa niekedy dozviem, čo presne cítil. Ale poznám otca našich dvoch detí a on by nevedel urobiť nič iné, len ich milovať celým svojím srdcom. A on to robil od samého začiatku.
Potom mi povedali, že Lainey je na ceste do nemocnice a ja som začala roniť nové slzy. Ešte som ani nepomyslela na to, ako to Lainey ovplyvní. Každá krásna predstava, ktorú som mala o dvoch dievčatách, ktoré spolu vyrastajú – dávanie rád, varenie, telefonovanie, nakupovanie, všetko -, bude teraz iná. V srdci sa mi začala usádzať čistá bolesť.
Neplač. Neplač. Neplač, keď príde Lainey.
Nikdy nezabudnem na Laineyinu tvár, keď vošla do tej miestnosti, na jej roztomilé šaty, do ktorých ju niekto obliekol, na jej široké oči a na to, ako sa nevedela prestať usmievať.
Vždy si budem pamätať, keď jej Nellu položili do náručia. S úzkosťou a obdivom som sledovala, ako mi Lainey ukazuje, ako vyzerá bezpodmienečná láska. Bez predsudkov. Bola hrdou sestrou.
Dlhá prvá noc
Brett si nakoniec Lainey vzal domov. Potom sa ľudia začali vytrácať a ja som sa cítila paranoidne. Bála som sa, pretože som vedela, že smútok príde, keď sa vonku zotmie. Zostala som v nemocnici so svojimi dvoma úžasnými, skvelými priateľmi, ktorí nikdy, nikdy nebudú vedieť, akí sú výnimoční vďaka tomu, čo pre mňa v tú noc urobili. Počuli a videli veci, ktoré nikto iný neuvidí a bez nich by som tú noc nikdy nezvládla. Asi je hrozné povedať, že ste prvú noc života svojej dcéry strávili v agónii, ale viem, že to bolo potrebné, aby som to zvládla a išla ďalej.
Plakala som, že chcem Nellu opustiť a utiecť. Povedala som, že chcem vziať Lainey a náš dokonalý svet projektov a pečenia koláčikov a chcem ujsť ako zbabelec. Chcela som, aby sa vrátilo to ráno ešte pred narodením Nelly, keď som bola šťastná a nadšená a keď som si obliekla bielu volánovú sukňu a čierne tričko a vložila ich do igelitovej tašky s vedomím, že radosť je na ceste. Chcela som sa vrátiť späť.
Myslím, že som plakala sedem hodín v kuse. Objímala som Nellu a bozkávala ju, ale doslova som sa zvíjala v citovej bolesti na tej posteli v tme s našimi sviečkami a priateľmi po mojom boku. Prosila som o ráno, dokonca som si raz pomýlila pouličné svetlo so slnečným, len aby som zistila, že sú tri hodiny ráno a mne zostáva ešte niekoľko hodín, aby som to zvládla.
Ráno konečne prišlo a s ním aj nádej.
Prišla moja sestra Carin. Povedala mi, že sa už nič nedá vrátiť a so slzami v očiach mi povedala, aké mám šťastie. Povedala mi, že som bola vyvolená a že nám bude dobre.
Od toho dňa bolo veľa sĺz. Ešte ich bude veľa. Ale Nellino narodenie načrtlo pre našu rodinu novú, náročnú cestu. Hoci sa mi to stále zdá neskutočné a tak mimo toho, čo som si pre svoj život plánovala, viem, že sa odo mňa vyžaduje len jedno: milovať svoje krásne dcéry.
https://www.parents.com/health/down-syndrome/the-baby-i-never-expected/