Ak by som povedala, že som bola šokovaná, keď som v 43 rokoch zistila, že som opäť tehotná, bolo by to slabé slovo. S manželom sme sa o prvé dieťa pokúšali 16 rokov. Dokonca sme navštívili špecialistu na plodnosť a spolupracovali s ním, len aby nám povedal, že mám „nevysvetliteľnú neplodnosť“. Trvalo roky, kým sme sa zmierili s tým, že dieťa už jednoducho mať nebudeme. Krátko po tom, ako moja matka zomrela na zlyhanie srdca, som nečakane zistila, že som tehotná. Naše dokonalé zázračné bábätko, syn Luke, sa nám narodilo v deň narodenín mojej zosnulej mamy. Všetko sa zdalo byť dokonalé.
Pamätám si, ako som sa po narodení nášho syna Luka rozprávala s mojím gynekológom o antikoncepcii a o tom, či ju potrebujem. Usmial sa a zdvorilo mi vysvetlil, že v mojom veku, ak by som bola dokonale zdravá, by som mala menej ako 5-percentnú šancu otehotnieť. Nebola som však v dokonalom zdravotnom stave a bolo malým zázrakom, že som už jedno dieťa mala, preto antikoncepcia nebola pre mňa nevyhnutnosťou. Ešte predtým, ako som si urobila tehotenský test, som zavolala a dohodla si termín na kontrolu hormónov, pretože som jednoducho vedela, že vstupujem do menopauzy. A zrazu sa objavili tie dve čiarky. Rozhodilo ma to. Schmatla som test, rozrazila dvere našej spálne, kde môj manžel ešte spal, behala som po izbe a pritom som kričala „to nemôže byť pravda“. Na to sa manžel zobudil.
Ale malo to tak byť. Vo veku 43 rokov som sa mala opäť stať mamou. A práve vtedy, keď šok začal ustupovať miernemu vzrušeniu, som mala „telefonát“. Vzhľadom na pokročilý vek som podstúpila prenatálny genetický test. Keď som zdvihla telefón a moja gynekologička povedala slová: „Môžete teraz hovoriť?“. Vedela som to. Potom už ani nemusela nič povedať. Pamätám si, že všetko sa len spomalilo a zdalo sa mi, že jej trvalo celú večnosť, kým sa dostala k slovám: „Je mi veľmi ľúto, že vám to musím povedať, ale vaše výsledky boli pozitívne na trizómiu 21.“
Môj svet sa zrútil. Nasledujúcich 12 hodín som strávila takým plačom, že to vyzeralo, akoby som sa dostala do zápasu s Mikom Tysonom a prehrala. Oči som mala také opuchnuté, že som vlastne nevidela.
Okamžite nás poslali k špecialistovi na vysoko rizikové tehotenstvo. Očakávala som, že sa s týmto lekárom stretnem a získam pozitívny pohľad na Downov syndróm. Namiesto toho sme sa stretli s tým, že nás takmer nabádal, aby sme tehotenstvo ukončili. Práve som na ultrazvuku sledovala, ako moje dieťa robí saltá a máva rukami v mojom bruchu a on mi dáva najavo, že sa kedykoľvek môžem rozhodnúť tento „problém“ ukončiť. Po tom, čo sme mu dôrazne vysvetlili, že nám túto alternatívu už nemusí spomínať, pretože si naše dieťa necháme (nie je to problém), túto tému opustil a prešli sme na všetky problémy, ktoré naše dieťa môže mať.
Nasledujúcich šesť mesiacov som pravidelne chodila na ultrazvuky a zakaždým nám bolo povedané, že dieťa nevykazuje žiadne markery Downovho syndrómu okrem mierne zhrubnutého šijového presvetlenia. Z nejakého dôvodu ma to prinútilo začať uvažovať, či genetický test nebol nepresný. Podľa neho sme mali 99-percentnú pravdepodobnosť, že sa nám narodí dieťa s Downovým syndrómom, ale možno sme boli v tom zvyšnom jednom percente.
Potom som na Silvestra vedela, že niečo nie je v poriadku. Naše dieťa sa v ten deň nehýbalo. Tak sme sa ponáhľali do nemocnice a o 21:30 hod. nám urobili akútny cisársky rez. Neskôr som žartovala, že Ace, naše dieťa, sa len snažil pomôcť svojej mame, účtovníčke. Chcel sa len uistiť, že pred začiatkom nového roka dostanem ten odpočet z daní.
Keď sestrička odovzdala bábätko manželovi na operačnej sále, hanbím sa povedať, že ma premohol pocit smútku. Nebol to ten čarovný okamih, o ktorom som čítala, že nastane. Ace otvoril oči a tie mandľové oči, ktoré na mňa hľadeli, nenechali nikoho na pochybách, že skutočne má Downov syndróm.
Milovala som toto dieťa. To ani nebol problém, ale smútok premohol šťastie, ktoré som mala cítiť. Dokázala som myslieť len na ťažké časy, ktoré pre tohto malého anjelika nastali.
Keď Ace spal, celé hodiny som ho pozorovala. Viete, keď mal zavreté oči, takmer som sa dokázala presvedčiť, že to všetko bol len zlý sen a že nemá chromozóm navyše. Ale keď sa zobudil, pozrel na mňa tými veľkými mandľovými očami a opäť sa všetko zotmelo.
Jedného dňa, keď mal Ace asi štyri týždne, som viezla svojho druhého syna do škôlky a Ace sedel v dodávke. Z ničoho nič som počula, ako môj syn hovorí: „Prečo si taký roztomilý? Ty si ten najroztomilejší!“ Usmiala som sa a pozrela som sa do spätného zrkadla, aby som videla, ako sa skláňa čo najbližšie k svojmu malému bratovi.
Prerušila som ho a povedala: „Aj ty si rozkošný!“ Na čo Luke odpovedal: „Ja viem, ale nie taký roztomilý ako Ace. Má tie najroztomilejšie oči na svete! Ako získal tie najroztomilejšie oči na celom svete?“ Pomyslela som si: „O čom to preboha hovorí? Jeho oči sú jediná časť, ktorá nie je najroztomilejšia. Prečo by to hovoril?“ Ale nič som nepovedala. Len som sa usmiala a povedala som mu, že sa mi páči, aký je skvelý veľký brat. Ale ten moment mi zostal po zvyšok dňa. Nemohla som prestať myslieť na to, že to povedal.
Neskôr som sa snažila nakŕmiť Acea, ktorý už mal problémy s kŕmením. Zakaždým, keď som ho posadila a vložila mu fľašu do pusy, vzpriamil sa, natiahol chrbát a natiahol krk do strany a len na mňa uprel oči. Keď to urobil asi tretíkrát, prestala som sa pozerať na fľašu a pozrela som sa na Acea. Dodnes nedokážem vyjadriť, čo som videla. Toto jednomesačné dieťa ma prenikalo tými mandľovými očami. Nepozeral sa na mňa. On sa pozeral DO mňa. Cítila som to až v hĺbke svojej duše. Moje oči sa upreli na jeho a mne sa začali z očí liať slzy.
Prvýkrát som ho videla. Celého. Nevidela som Downov syndróm. Videla som v tých očiach čistú, nefalšovanú lásku a bolo to to najkrajšie, čo som kedy zažila. Konečne som videla to, čo celý čas videl môj syn Luke. Mal pravdu, Aceove oči boli úplne úžasné. Ako to, že som to nevidela už skôr?
Keď vášmu dieťaťu diagnostikujú Downov syndróm, lekári vám určite povedia o zdravotných problémoch, ktoré môžu prísť. Vysvetlia vám, ako bude dieťa vyzerať a vyvíjať sa inak ako ostatné, Ale nepovedia vám o sile v jeho očiach. Nepovedia vám, že vás môžu preniknúť bezpodmienečnou láskou. Že vám vidia do duše a dokážu vo vás vzbudiť viac lásky, než ste tušili, že je v ľudských silách, ešte predtým, než dokážu vydať jediný zvuk.
Tie oči, ktorým som sa prvých niekoľko týždňov jeho života vyhýbala, sú teraz mojou absolútne jeho najobľúbenejšou súčasťou. Dokážem sa stratiť v tých dokonale šikmých, iskrivých očiach a musím poďakovať päťročnému dieťaťu, že mi otvorilo tieto staré oči pre krásu, ktorá bola celý čas predo mnou.