Prečo neustále obhajujeme ľudí s Downovým syndrómom?
Prečo kladieme taký dôraz na to, aby ste o nich vedeli viac a viac?
Prečo si nemôžeme dať prestávku?
Prečo nemôžeme prestať zdôrazňovať hodnotu ľudí s Downovým syndrómom?
Pretože musíme…
Pretože to nebolo ani tak dávno, čo neboli ani hodní toho, aby im urobili vlastnú fotografiu.
Keď sa pozriete na túto fotografiu, čo vidíte?
Možno vidíte len malého chlapca so zjavným zdravotným znevýhodnením.
Možno vidíte len malého chlapca so zjavným intelektovým znevýhodnením.
Možno vidíte len starú, opotrebovanú fotografiu dieťaťa, ktoré je „iné“?
Ja vidím príbeh.
Kevinovi starší súrodenci zobrali Kevina k fotografovi v nádeji, že prekvapia svojich rodičov dobrou fotkou.
Uistili sa, že je upravený a učesaný a zobrali ho k fotografovi.
Keď tam prišli, počuli, ako sa fotograf spýtal asistenta: „Kto by len chcel fotku niečoho takéhoto?“
Niečoho takéhoto?
Ale je to predsa niekoho vzácny syn.
Ale je to predsa niekoho krásny malý braček.
Niekoho celý svet.
Nikdy sa nedozvieme, koľko času si ten fotograf našiel.
Či bol ku Kevinovi milý a zabával ho, aby vyčaril jeho krásny úsmev.
Či prejavil pochopenie pre jeho znevýhodnenie a bol trpezlivý.
Či akceptoval jeho „inakosť“.
Nikdy to nebudeme vedieť s určitosťou, ale nejaký predpoklad máme.
Predpokladáme, že videl „niečo“ nehodné času a papiera.
Predpokladáme, že urobil fotografiu, lebo to bola jednoducho iba jeho práca a poslal deti preč, so zlomeným srdcom a sklamané…
Predpokladáme, že celý svoj život prežil bez toho, aby niekedy vôbec pochopil, aký vplyv mal tento deň na celú Kevinovu rodinu.
Pozrite sa teraz na druhú fotografiu.
„Najdrahší malý Kevie“ – napísala na rub fotografie Kevinova mama.
Nikdy nebudeme presne vedieť, čo cítila Kevinova mama, keď dostala túto fotografiu.
Ale môžeme predpokladať.
A predpokladáme, že jej srdce poskočilo pri pohľade na jej malého chlapčeka.
Predpokladáme, že bola trošku aj pyšná.
A predstavujeme si, že myšlienka, že ho niekto označuje za „niečo takéto“ by zlomila jej srdce a dotkla sa jej.
Nemôžeme prestať hovoriť o hodnote ľudí s Downovým syndrómom, pretože ešte aj po 60 rokoch odvtedy sú na tomto svete ľudia, ktorí to stále nevidia.
Neveríte? Vyhľadajte si „Downov syndróm“ napr. na Tik Toku a pod videom, na ktorom je rovnako staré dieťa s Downovým syndrómom je záplava nenávistných komentárov, ktoré zdôrazňujú hodnotu potratu. Kruté a nenávistné komentáre sú bežné.
Preto neustále „kričíme“, lebo žiaľ, musíme…
A záver? Keď Kevinov otec zistil, čo povedal fotograf o jeho synovi, šiel rovno do jeho štúdia vybavil si to s ním. Fotografia sa, žiaľ, nezachovala.
Kevin Kammermann má dnes 61 rokov. Prežil krásny život plný priateľov a má rodinu, ktorá ho zbožňuje. Teraz je umiestnený v hospici, pretože jeho zdravie sa veľmi zhoršilo.