Upozorňujú na klesajúci počet ľudí s Downovým syndrómom, pretože na základe prenatálnej diagnostiky sa budúci rodičia rozhodujú pre potrat.

„V krajinách, kde sa rutinne ponúka skríning, sa prakticky všetky ženy rozhodnú prerušiť tehotenstvo a pokúsiť sa znova otehotnieť,“ uvádza autorka článku Lois Rogers. „Populácia Downovho syndrómu preto prudko klesá.“

Je to najmä dôsledok negatívneho vnímania Downovho syndrómu, keď namiesto poskytnutia objektívnych informácií a namiesto podpory a zoznámenia sa s reálnym životom týchto ľudí, lekár automaticky rodičom ponúkne potrat ako jediné vhodné východisko zo situácie. A to nie je v poriadku. Ale čo je dôvodom pre prenatálny skríning? Zistiť, či je bábätko geneticky v poriadku. Ale čo potom? Skríning slúži prioritne na to, aby sa takéto dieťa nenarodilo. To je súčasná prax.

Minulý týždeň prehrala súd Heidi Crowter, mladá britská žena s Downovým syndrómom, ktorá sa snažila spochybniť britský zákon umožňujúci potrat prakticky až do narodenia dieťaťa, ak sa preukáže ťažké zdravotné znevýhodnenie, kam patrí aj Downov syndróm. Ale chce bojovať ďalej: „S diskrimináciou sa stretávame každý deň v školách, na pracovisku a v spoločnosti. Svojím verdiktom sudcovia potvrdili diskrimináciu aj v maternici.“

Rogers poznamenáva, že v krajinách ako Dánsko, ktoré pred 5 rokmi zaviedlo neinvazívny skríning, je viac ako 95 percent detí s Downovým syndrómom potratených, zatiaľ čo na Islande sa predpokladá, že za posledné štyri roky sa s touto chromozomálnou anomáliou nenarodilo žiadne dieťa.

S odkazom na štúdiu publikovanú v European Journal of Human Genetics, Rogers uvádza, že za štyri roky – od roku 2011 do roku 2015 – počet detí narodených s Downovým syndrómom v Európe klesol o pozoruhodných 54%.

Navyše uvádza, že mnohé ženy sa rozhodli ukončiť svoje tehotenstvo, dokonca aj vtedy, ak by aj boli ochotné dieťatko porodiť a starať sa on, ale podľahli tlaku lekára, aby volili interrupciu. Lekári totiž príliš zdôrazňujú ťažkosti a komplikácie spojené s Downovým syndrómom namiesto spoločenských a medicínskych pokrokov, ktoré podstatne uľahčili výchovu a život detí s touto diagnózou.

Rogers na záver cituje 42-ročnú herečku, Rebeccu Hulbert, matku dvojročného Arthura, ktorý má Downov syndróm. „Cítim sa smutná a znepokojená,“ hovorí. „Snažíme sa vyprodukovať akúsi nadrasu identických detí, ktoré sú schopné ísť na oxfordskú univerzitu? Alebo chceme okrem týchto géniov aj ľudí, ktorí empaticky vytušia, čo cítite a dokážu vás objať?“