Tak mne bolo oznámené cca tri hodiny po akútnej sekcii v 30. týždni: Mamička, mám pre vás dve správy – 1. váš synček bojuje, ako vie a 2. váš synček má znaky Downovho syndrómu.
Úprimne, chcelo sa mi zomrieť po celom tom dni, ktorý som prežila. Mala som všetkého dosť! A v tom okamihu sa mi už nechcelo ani nadýchnuť, plakať, nič.
Najhoršie bolo, že som ani nevedela, či ho chcem vlastne vidieť. Bolo mi hrozne. Prišli za mnou partner a moja mamina… Pustili ich výnimočne na päť minút ku mne na izbu, čo normálne nerobia.
Na druhý deň prišli znova, hodili ma do invalidného vozíka a odviezli k malému. Pri inkubátore som potrebovala čas pre seba, aby som nabrala odvahu ho vôbec vidieť.
To bolo to najdôležitejšie, tá iskra, čo preletela, keď som zbadala to mikrotelíčko. Zrazu mi bolo jedno, či má Downov syndróm alebo nie. Dôležité bolo len to, že žije.
Oznámenie genetičky bolo katastrofálne a nemiestne – po telefóne: „Vybrali ste si čierneho Petra!“
Informovanosť od lekárov na Antolskej (Bratislava) bola minimálna, potom už som hľadala na internete.
Info od pediatričky žiadne.
Hodilo by sa viac informácii od lekárov.
Samozrejme, najprv som narazila na wikipédiu, čo nebolo veľmi radostné, všetko som videla horšie, ako to v skutočnosti je.
Dnes na Nikolaja pozerám úplne inak. Robíme všetko pre jeho lepšiu budúcnosť. Aby bol samostatný, aby rozprával, aby jednoducho žil život naplno. Je to drina, ale ľúbime ho takého, aký je. A nevymenila by som ho.
