Ja osobne si myslím, že je rozdiel keď sa o diagnóze dieťatka dozvie mamička ešte v prenatálnom období, ako keď zažije „šok“ po pôrode.
Ja som jedna z tých, ktorá sa to dozvedela v cca 17. týždni. Čiže v dosť veľkom predstihu, pričom nás hneď uistili, že Eliška nemá žiadne vrodené ochorenia.
Netvrdím, že to nebol šok, ale keďže som si už jednou stratou bábätka prešla, vedela som, že o ďalšie prísť už nechcem (aj keď nám táto možnosť bola ponúknutá).
Po prečítaní prvotných informácií sme vedeli, že to nebude ľahké, ale že to nebude ani také strašné, ako sú niektoré iné diagnózy či ochorenia.
Bála som sa reakcie okolia a musím priznať, že ani najbližšia rodina netušila, s akým znevýhodnením sa Eliška narodila. Nie je to tým, že by sme sa za ňu hanbili, len sme to potrebovali spracovať, naučiť sa s tým žiť a prísť na spôsob fungovania.
Prvé mesiace boli také hektické, že ani neviem, ako nám zbehol rok jej života. Veľmi ma podržala moja mama a manžel. Oni boli ten styčný bod, vďaka ktorému som vedela, že to všetko zvládneme.
Sú dni keď si poplačem, aj od žiaľu, aj od šťastia, že sme v tom nešťastí mali toľké šťastie, že sme na tom tak dobre. Je to moje šťastie, môj úsmev, som veľmi hrdá mama a viem, že všetka tá snaha sa nám raz vráti.
Čo sa týka toho, ako nám bola diagnóza oznámená, nemôžem nikomu nič vytknúť. Či už môj gynekológ alebo lekár, ktorý nám dal možnosť výberu, všetci pristupovali k informáciám citlivo a ohľaduplne.
Najlepšia aj tak bola zástupkyňa primárky na novorodeneckom. To bol človek s veľkým Č, toľko optimizmu, ktorý do mňa vliala, a prvotným informácií, čo nám poskytla… Bol to pre nás dobrý odrazový mostík.
