Aj otcovia sa musia vyrovnať s prekvapením v podobe Downovho syndrómu u svojich detí.
„Bol som nahnevaný. Bol som zmätený. Ale najviac zo všetkého som sa bál. Zrazu som nemal syna, akého som si predstavoval.“
Hoci Beau miloval obe svoje dcéry, nemohol poprieť skutočnosť, že chcel syna. Často si predstavoval, ako by sa so svojím synom na záhrade hral a naháňal. Aj v predstavách cítil hrdosť na športové úspechy svojho syna.
„Chlapec, ktorý by dostal meno po mne. Chlapec, ktorý by niesol moje priezvisko.“
„Tak dlho som sníval o synovi. A to sa mi splnilo.“
„Ale keď prišiel termín pôrodu, zrazu tu nebol môj vysnívaný syn.“
Beau bol spočiatku z narodenia syna nadšený. Spencera však okamžite odniesli. Hoci si Beau pamätal, že obe svoje dievčatká hneď po narodení držal v náručí, neznepokojilo ho, keď sestrička Spencera hneď odniesla. Povedala, že chlapček je „fľakatý“, ale pokiaľ Beau videl, syn, o ktorom sníval, vyzeral úplne zdravo.
Presvedčil sám seba, že ide jednoducho o rutinný postup.
Až keď vyšiel von, začali vyzváňať poplašné zvony. Okamžite k nemu pristúpila jeho mama s nesmierne znepokojeným výrazom v tvári. Hneď vedel, že niečo nie je v poriadku. Spýtala sa ho, či má malý Spencer Downov syndróm.
Nechcel si to pripustiť.
Prečo to povedala?
„Stál som tam, ale nedokázal som zadržať slzy. Myšlienka, že s mojím synom nie je niečo v poriadku, bola zdrvujúca.“
Keď sa vrátil do izby, aby skontroloval svoju manželku, objavil sa vo dverách lekár so zvláštnym výrazom v tvári a povedal manželom, že ich chlapec má Downov syndróm.
„Súčasťou môjho sna nebol žiaden Downov syndróm.“
„STRATIL SOM HO. Bol som zúfalý. Kričal som a plakal. Bol som nahnevaný. Bol som zmätený. Ale predovšetkým som bol vystrašený,“ jasne si spomína Beau.
Beau cítil, ako sa mu jeho vysnívaný syn stráca.
Nedokázal si predstaviť, ako bude teraz vyzerať život rodiny s dieťaťom so špeciálnymi potrebami.
„Plakal som desať hodín v kuse. Nechcel som nikoho vidieť ani s nikým hovoriť,“ hovorí.
„Nechcel som mať so svojím novým synom nič spoločné. Odmietal som sa ho dotknúť alebo ho držať. Nechcel som ho ani vidieť.“
„Musel som smútiť, aby som mohol znova milovať“
Okrem smútku sa Beau cítil aj vinný za to, že nedokázal prijať Spencerovu diagnózu – ale cítil, že sa cez to zatiaľ nevie preniesť.
To sa zmenilo, keď sa neskôr v ten deň stretol s priateľom, ktorého syn má Downov syndróm.
„Pozrel sa na mňa a povedal: ‚Musíš oplakávať stratu dieťaťa, o ktorom si si myslel, že ho budeš mať. Je v poriadku cítiť sa vinný. Musíš sa cez tieto emócie preniesť, až potom môžeš skutočne oceniť dar, ktorý si dostal,“ spomína Beau.
„V tej chvíli som si uvedomil, že musím smútiť, kým budem môcť opäť milovať.“
„Stále to bol môj syn.“
Neskôr v tú noc sa vrátil do nemocnice s úplne iným pohľadom.
Cítil sa pripravený milovať a prijať Spencera presne takého, aký bol.
„Konečne som sa ho mohol dotknúť a objať ho.“
„Konečne som si uvedomil, že všetko bude v poriadku.
„Stále to bol môj syn. A ja som ho miloval.“
„S Downovým syndrómom je možné predsa všetko.“
Teraz si Beau nevie predstaviť život bez Spencera a rozhodne už nechápe, ako si na chvíľu želal, aby bol jeho syn iný.
„Sľubujem ti, že na tomto svete sa nenájde človek, ktorý by za teba bojoval viac ako ja.“
„Budeš so mnou chodiť na ryby. Budeš si so mnou hádzať loptu. Budeš športovať. Dosiahneš všetko, čo budeš chcieť.“
„Budeš Spencer, nie diagnóza; a budeš nás všetkých naďalej učiť, že s Downovým syndrómom je možné všetko.“