Bol január 2019, ale bolo dosť teplo. S manželom sme kráčali plní očakávaní po ulici. Mali sme už 42 rokov. S manželom sme išli na 3D ultrazvuk v 12.tom týždni. Srdiečko môjmu bábätku bilo a krásne rástlo, ale ja som chcela vedieť viac.
Doktor nás uvítal, ale manžela tam veľmi nechcel, že ho zavolá o chvíľu. Ja som však trvala na svojom. Nakoniec sme tam boli spolu.
Lekár prešiel po mojom bruchu len dvoma ťahmi a povedal, že takto to nepôjde. Bol to znak, že niečo našiel. Ja som tomu ale neprikladala dôležitosť. Poslal ma pripraviť sa dozadu. Následne mi spravil dôkladnejší ultrazvuk. Prosila som ho o CD alebo aspoň foto bábätka. Doktor však nereagoval. Sústredil sa, aby nám oznámil zlú správu.
Potom povedal, že Vaše dieťa sa vysoko pravdepodobne narodí s Downovým syndrómom. Je to zlá prognóza. Do troch rokov Vám nebude chodiť, možno sa nikdy nenaučí rozprávať a jeho IQ bude medzi 30 až 70. Plakala som a on sa snažil robiť merania.
Potom som sa dozvedela, že je najvyšší čas rozhodnúť sa pre potrat. Ten som okamžite odmietla a môj manžel sa okamžite postavil za mňa.
Nás len zaujímalo, či má 100% istotu, že dieťa bude mať DS. Povedal, že to bude vedieť, až keď sa narodí.
Tak som ešte v ten deň podstúpila Trisomy testy. Kým sme čakali na odber, boli sme sa s manželom prejsť do kníhkupectva. Bola som veľmi zdrvená zlou správou. Manžel ma teda posadil do kresla a on si išiel pozrieť nejaké knihy. Nechcela som mu robiť ešte väčšie starosti, tak som sa snažila plač potlačiť.
Náhodou alebo Božím riadením som sedela oproti bibliám. Všimla som si to až po chvíli. Vtedy som si spomenula na slová mojej milovanej babičky: „Ak máš akýkoľvek problém, vezmi si do rúk bibliu a otvor ju. Ona ti dá odpoveď.“ Otvorila som ju na stane, kde sa otec Jána Krstiteľa Zachariáš dozvie pri modlitbe od Archanjela Gabriela, že jeho žena počne a porodí syna a dá mu meno Ján. On sa ohradil, že jeho žena je už stará a že oni už mať dieťa nemôžu. Gabriel mu ale povedal, že napriek veku sa im narodí zdravé dieťa a za svoju pochybnosť dostal trest. Až do narodenia dieťaťa bol nemý a nikomu nesmel povedať, čo v chráme zažil.
Ja som sa rozhodla, že môj syn sa bude volať Gabriel, keďže už doma máme Jána.
Od tej chvíle som nepochybovala o zdraví môjho syna.
Často som bojovala s pohŕdavými postojmi lekárov, ale aj manželovej rodiny. Pre mňa je potrat neprípustný. Rozkrojiť nevinné dieťa za živa je vražda. Ja som sa stala matkou v okamihu, ako som otehotnela.
Následne moja krv si zaletela do Honkongu. Výsledky neboli jasné. Väčšine som nerozumela a považujem to dnes za zbytočne vyhodené peniaze. Ja som bola tak či tak rozhodnutá, že moje dieťatko ubránim pre celým svetom.
Celé tehotenstvo mi stále viac potvrdzovali doktorovu diagnózu. Bola som smutná a často som plakala, že moje dieťa si to nezaslúži. Nebolo to ľahké, ale o rozhodnutí nechať si dieťatko som nepochybovala ani sekundu.
Odmietla som amniocentézu a v 30. týždni sme okrem tretieho ultrazvuku absolvovali aj návštevu u prenatálneho kardiológa v Bratislave.
Celé tehotenstvo som študovala rôzne štúdie, no na Slovensku sa žiadne nerobia. Brala som aspoň vyššie dávky vitamínov a hlavne rybí tuk. Bola som pod veľkou kontrolou lekárov.
Trikrát som ležala v nemocnici. Posledný deň hospitalizácie som sa ráno zobudila a keď som šla na WC odtiekla mi plodová voda. Bolo to 5 týždňov pred termínom. Gabriel sa narodil 16.7.2019 a už pri pôrode sa lekári nevedeli dohodnúť, či dieťa má alebo nemá DS. Nechýbali mu žiadne reflexy a okrem malej riasy na krku nemal žiadny znak podporujúci teóriu, že má DS.
Po dvoch týždňoch nám ale prišli výsledky a s Downovým syndrómom som sa musela začať zmierovať. No verte mi, nikdy sa s tým úplne nezmierim, no nie preto, že ja ho neviem prijať. Je to len vďaka ľudským predsudkom.
Gabko je úžasný. Je to malý anjelik, čo si ma vybral, aby sa mi narodil.
Má ma naučiť zvoľniť. Som príšerná workoholička. S Gabkom som celých 7 mesiacov materskej dovolenky pracovala, ako sa len dalo. Hľadala som rôzne kurzy, no v závere prišla korona.
Gabriel už po návrate z nemocnice v 7. deň od pôrodu dvíhal hlavu. V siedmich týždňoch sme začali chodiť na detské cvičenia (pre bežné deti, taký laický Bobath) a už po prvej hodine sa obrátil z bruška na chrbátik. Neznášal polohu na brušku. V siedmich mesiacoch si sám sadol a do roka sa začal plaziť. V štrnástich mesiacoch už sám stál a v pätnástich mesiacoch začal robiť samostatné krôčiky. Keď chce niečo dosiahnuť, trénuje sám pokiaľ sa to nenaučí. Každé ráno sa postavil k dverám a znovu sa snažil prejsť väčší kus od dverí. Dokázal trénovať aj dve hodiny v kuse. Od osemnástich mesiacov chodí sám aj vonku. V dvadsiatich mesiacoch absolvoval psychotesty, kde určili, že sa vyvíja ako bežné dieťa.
Chodíme na hipoterapiu, k špeciálnej pedagogičke, psychologičke a logopedičke.
Gabko sa narodil aj s vrodenou chybou srdiečka. Mal tri dierky, no v osemnástich mesiacoch sú už dve úplne zahojené a jedna sa už ani nedá zmerať.
Nikdy sme nemuseli absolvovať cvičenia Vojtovou metódou ani Bobath. Nič. Od narodenia sa Gabriel rozvíja tak ako deti v jeho veku bez DS.
Najkrajšie bolo, keď sme naposledy navštívili pani Prof. Šustrovú. Povedala, že Gabriel patrí medzi najšikovnejšie deti s DS, aké za svojich 43 rokov praxe s deťmi s DS zažila a je veľmi inteligentný. Naplnilo ma to šťastím, hrdosťou a radosťou.
Gabriel ovláda tablet, práčku, umývačku riadu – gombíky a displeje sú jeho vášňou. Vie zapnúť aj rúru a mikrovlnku. Nikdy som ho to neučila a v osemnástich mesiacoch vedel už dve písmená. Prekvapil ma, keď mi ukázal a povedal D a B.
Na našej ceste nás často sprevádzajú rozdielne informácie. Napríklad neurologička nám povedala, že keď príde 4. ročník základnej školy, tak sa mentálny vývoj dieťaťa zastaví. Pani profesorka Šustrová tvrdí, že sa toho nemusíme obávať, že to tak nie je.
Teším sa na každý nový deň s mojimi synmi a stále verím, že moje dieťa je to najúžasnejšie stvorenie na svete.
Pred pár dňami som s ním bola doma sama. Bol piatok a Gabko mal druhé narodeniny. Hrali sme sa spolu a on sa smial a tešil z maminej prítomnosti. Ukazoval mi kde mám oko, nos a ústa. Pýtal sa na nočník a hovoril pa, nosil mi topánky, aby som s ním išla von. Vzal si jablko a pýtal si vodu.
Sú to krásne okamihy. Snažím sa tešiť z každej minúty. Boli sme už aj v jasličkách. Gabko sa bol ukázať. Pani profesorka nám odporučila, že ho treba dať medzi deti. Keď sa nám to podarí, od septembra bude Gabko aspoň na dva dni v týždni chodiť do škôlky.
Želám si len jedno, aby boli moje detičky šťastné a dokázali sa v živote o seba postarať. V neposlednom rade nech sú hlavne zdraví.
