V mladosti som pracovala v špeciálnej materskej škole a už vtedy som si obľúbila deti s Downovým syndrómom. Pán Boh si asi musel už vtedy povedať: „hentá“.
Po svadbe sme sa s manželom znova vrátili žiť do Írska, kde sa nám narodilo dievčatko a skoro na to sme o 21 mesiacov už čakali aj chlapčeka.
Prvý problém nastal na ultrazvuku, no potom sa to urovnalo a povedali nám, že nič vážne sa nedeje.
O to väčšie bolo prekvapenie v 38. týždni, keď po pôrode spozorovali znaky Downovho syndrómu a odviezli ho v inkubátore na kyslík. Musela som sa s tým vyrovnať úplne sama, ale s manželom sme verili, že všetko bude s Božou pomocou v poriadku, keďže sme sa už na 4. deň všetci stretli doma.
Mali sme podporu českého teamu lekárov aj intervenčného teamu tu v Írsku.
Neskôr sa aj srdiečko do jedného roka upravilo a s menšou pomocou fyzioterapeutky sa sám postavil na nohy.
Dieťa rástlo bez lekárov a okrem troch zápalov pľúc sme odvtedy v nemocnici neboli.
Martin má 6 rokov, nastúpil do bežnej školy s asistentom a číta všetky písmená v angličtine, všade kade chodí. Má ešte mladšieho brata, s ktorým sa dorozumie znakovaním a začína kombinovať slovenčinu a angličtinu. Miluje hudbu, tanec a kreslenie.
Je to šikovný chlapec s veľkým srdcom s extra chromozómom vyvinutým pre ešte väčšiu empatiu a krásu.
Sme vďační Bohu, že ho máme.