Betku som čakala, keď som mala 33 rokov. Bola tretie, vytúžené dieťatko. Deň pred Vianocami mi vyšiel pozitívny tehotenský test, tak sme prežili krásne sviatky. Všetko bolo v poriadku.
Až keď prišli tripple testy. Podozrenie na Downov syndróm bolo 1:40. Vystrašilo ma to viac, ako som čakala. Mojej gynekologičke som hneď oznámila, že žiadne iné vyšetrenia nechcem. Vždy som sa vyjadrovala, aj keď som čakala chlapcov, že by som si dieťatko s Downovým syndrómom nechala a potrat by neprichádzal do úvahy.
Ale chcela som aspoň trochu vedieť ako to bude. Tak sme išli na 3D sono do Martina. Ešte som dúfala, že to bude v poriadku. Boli sme tam dosť dlho, maličkú nevedel zamerať. Nakoniec to pán doktor zhodnotil tak, že nevie. Lebo ma drobné znaky, ako medzierka medzi palcom a prstami na nohách, je drobnejšia, má plochú tváričku. Plakala som strašne, zobrala som to tak, že bude mať Downov syndróm. Toto pre mňa ostala asi najhoršia spomienka, hoci to stále nebolo potvrdené.
Ale aj tak som si zvyšok tehotenstva užívala. Do práce som nechodila, lebo som tam nemala kvôli zvieratám (hovädzí dobytok) bezpečné prostredie. Tak som sa nastavila tak, že ak sa diagnóza potvrdí, do práce sa už nevrátim a budeme konečne naplno farmárčiť.
Betka sa nakoniec narodila v 36. týždni. Pôrod bol v pohode. Rodím ako mačka. Upozornili ma, že ju musia hneď zobrať, keďže sa narodila skôr. Bavili sme sa o podozrení na Downov syndróm, ale personál bol veľmi milý, doktorky ma upokojovali, aby som sa nebála, že je zatiaľ v poriadku a výsledky z genetiky nám povedia.
V nemocnici sme boli nakoniec 9 dní. Výsledky z genetiky som sa dozvedela v súkromí. Mala som možnosť vedieť to najskôr s blízkou osobou. Bola som za to rada. Neviem, ako by som to zvládla, keby mi to oznámili lekárky. Každopádne malá bola taká krásna, že jediné, čo som chcela, bolo, aby sme boli konečne doma.
Trochu sa za to hanbím, ale najviac som potom plakala preto, že sa už nevrátim do práce. Brala som to ako koniec svojho osobného života. Hormóny, všetko, sama na nemocničnej izbe. Na 9. deň sme išli domov.
Lekárky sa so mnou už veľa nebavili, o diagnóze skoro vôbec, len také štandardné veci. O možnostiach nejakého poradenstva alebo kam sa obrátiť – nič. O všetkom mi povedala maminka od nás, ktorá ma tiež synčeka s Downovým syndrómom.
Betka má už 3 roky. Je úžasná, šikovná, ľúbená. Manžel sa po jej narodení dal konečne na dráhu veterinárneho lekára, ja som sa aj do prace na chvíľu vrátila. A bolo to všetko v poriadku, lebo som prišla na to, že tadiaľ cesta nevedie. Momentálne dokončujeme syráreň a rozvíjame našu „sociálnu farmu“. Takýto štatút na Slovensku zatiaľ nie je, ale pracujeme aj na tom, aby tomu tak bolo.
Takže Betka nám ukázala cesty, o ktorých sme ani nesnívali. A sme šťastní, že ju máme.