27. január je Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Program „eutanázie“ bol systematickým vyvražďovaním pacientov so zdravotným znevýhodnením umiestnených v ústavoch v Nemecku. Predchádzal genocíde európskych Židov (holokaustu). Program bol jedným z mnohých radikálnych eugenických opatrení, ktorých cieľom bolo obnoviť rasovú „integritu“ nemeckého národa. Jeho cieľom bolo odstrániť to, čo eugenici a ich stúpenci považovali za „život nehodný života“. Títo ľudia podľa nacistov – z dôvodu ťažkého psychického, neurologického alebo fyzického znevýhodnenia predstavovali genetickú a finančnú záťaž pre nemeckú spoločnosť a štát.
V jarných a letných mesiacoch roku 1939 začalo niekoľko plánovačov organizovať tajnú operáciu zabíjania zameranú na deti so znevýhodnením. Viedol ich Philipp Bouhler, riaditeľ Hitlerovej súkromnej kancelárie a Karl Brandt, Hitlerov ošetrujúci lekár.
Dňa 18. augusta 1939 ríšske ministerstvo vnútra rozoslalo nariadenie, podľa ktorého mali všetci lekári, zdravotné sestry a pôrodné asistentky hlásiť novorodencov a deti do troch rokov, ktoré vykazovali známky ťažkého mentálneho alebo fyzického postihnutia.
Od októbra 1939 začali orgány verejného zdravotníctva vyzývať rodičov detí s postihnutím, aby svoje malé deti zverili jednej z viacerých určených pediatrických kliník v celom Nemecku a Rakúsku. V skutočnosti boli tieto kliniky detskými oddeleniami na ich zabitie. Špeciálne najatý zdravotnícky personál tam vraždil svojich malých zverencov smrteľným predávkovaním liekmi alebo vyhladovaním.
Spočiatku zdravotnícki pracovníci a správcovia kliník do tejto operácie zahŕňali len dojčatá a batoľatá. Keď sa rozsah opatrenia rozšíril, zahrnuli doň aj mladých ľudí do 17 rokov. Podľa konzervatívnych odhadov zahynulo v dôsledku programu detskej „eutanázie“ počas vojnových rokov najmenej 10 000 nemeckých detí s telesným a duševným znevýhodnením.
Podľa archívnych dokumentov plánovači „eutanázie“ rýchlo uvažovali o rozšírení programu zabíjania na dospelých pacientov so znevýhodnením žijúcich v ústavných zariadeniach. Na jeseň 1939 podpísal Adolf Hitler tajné opatrenie, ktoré malo chrániť zúčastnených lekárov, zdravotnícky personál a správcov zariadení pred trestným stíhaním. Toto opatrenie bolo datované k 1. septembru 1939. „Eutanázia“ bola označená za súčasť vojnových opatrení.
Kancelária führera bola kompaktná a oddelená od štátneho, vládneho alebo nacistického straníckeho aparátu. Z toho dôvodu si ju Hitler vybral za motor kampane „eutanázie“. Funkcionári programu nazývali svoju tajnú akciu „T4“. Toto krycie meno pochádzalo z adresy ulice koordinačnej kancelárie programu v Berlíne: Tiergartenstrasse 4.
Podľa Hitlerovej smernice viedli operáciu zabíjania riaditeľ kancelárie führera Phillip Bouhler a lekár Karl Brandt. Pod ich vedením zriadili operatívci T4 v rámci akcie „eutanázia“ šesť plynových zariadení pre dospelých.
Brandenburg na rieke Havel neďaleko Berlína
Grafeneck v juhozápadnom Nemecku
Bernburg v Sasku
Sonnenstein, tiež v Sasku
Hartheim pri Linzi na Dunaji v Rakúsku
Hadamar, v Hessensku
Program „eutanázie“
Využívajúc prax vyvinutú pre program „eutanázie“ detí, na jeseň 1939 začali plánovači T4 distribuovať starostlivo formulované dotazníky všetkým úradníkom verejného zdravotníctva, verejným a súkromným nemocniciam, psychiatrickým zariadeniam a domovom dôchodcov pre chronicky chorých a starých ľudí. Obmedzený priestor a formulácie na formulároch, ako aj inštrukcie v sprievodnom liste spolu vytvárali dojem, že cieľom prieskumu je len zber štatistických údajov.
Zlovestný účel formulára naznačoval len dôraz kladený na pracovnú schopnosť pacienta a kategórie pacientov, ktoré mali zdravotnícke orgány v rámci zisťovania určiť. Išlo o tieto kategórie pacientov:
osoby trpiace schizofréniou, epilepsiou, demenciou, encefalitídou a inými chronickými psychickými alebo neurologickými poruchami
osoby, ktoré nie sú nemeckej alebo „príbuznej“ krvi
nepríčetní alebo odsúdení za trestné činy
osoby, ktoré boli v danom zariadení umiestnené viac ako päť rokov
Tajne naverbovaní „lekárski experti“, lekári – mnohí z nich s významnou reputáciou – pracovali v trojčlenných tímoch, aby vyhodnotili formuláre. Na základe ich rozhodnutí začali funkcionári T4 od januára 1940 presúvať pacientov vybraných do programu „eutanázie“ z ich domovských ústavov. Pacientov prevážali autobusmi alebo po železnici do niektorého z centrálnych zariadení určených na vraždenie.
V priebehu niekoľkých hodín po príchode do týchto centier obete zahynuli v plynových komorách. V plynových komorách, maskovaných ako sprchy, sa používal čistý plyn oxid uhoľnatý vo fľašiach. Následne spaľovali telá v krematóriách pripojených k zariadeniam. Iní pracovníci vyberali popol spopolnených obetí zo spoločnej hromady a ukladali ho do urien, ktoré posielali príbuzným obetí. Rodiny alebo opatrovníci obetí dostali takúto urnu spolu s úmrtným listom a ďalšou dokumentáciou, v ktorej bola uvedená fiktívna príčina a dátum úmrtia.
Keďže program bol tajný, plánovači a funkcionári T-4 prijali dômyselné opatrenia na utajenie jeho zámerov. Hoci lekári a správcovia ústavov v každom prípade falšovali úradné záznamy, aby uviedli, že obete zomreli z prirodzených príčin, program „eutanázie“ sa rýchlo stal verejným tajomstvom. O tomto postupe sa dozvedela široká verejnosť. V súvislosti s vraždami sa konali súkromné a verejné protesty, najmä zo strany príslušníkov nemeckého duchovenstva. Medzi týmito duchovnými bol aj münsterský biskup Clemens August gróf von Galen. Proti vraždám T-4 protestoval v kázni 3. augusta 1941. Vzhľadom na širokú verejnú známosť a verejné i súkromné protesty Hitler koncom augusta 1941 nariadil zastavenie programu „eutanázie“.
Podľa vlastných interných výpočtov T4 si „eutanázia“ vyžiadala od januára 1940 do augusta 1941 životy 70 273 ľudí s intelektovým a telesným znevýhodnením umiestnených v ústavoch v šiestich plynových zariadeniach.
Druhá fáza
Hitlerova výzva na zastavenie akcie T4 neznamenala koniec operácie zabíjania. „Eutanázia“ detí pokračovala ako predtým. Navyše v auguste 1942 nemeckí lekári a zdravotnícki pracovníci obnovili zabíjanie, hoci starostlivejšie utajovaným spôsobom ako predtým. Obnovené úsilie, ktoré bolo decentralizovanejšie ako počiatočná fáza plynovania, sa spoliehalo najmä na regionálne aktivity, pričom tempo zabíjania určovali miestne orgány.
Použitím predávkovania liekmi a smrtiacich injekcií – ktoré sa už úspešne používali pri „eutanázii“ detí – sa v tejto druhej fáze ako skrytejšieho spôsobu zabíjania obnovila kampaň „eutanázie“ v širokom spektre inštitúcií v celej ríši. Mnohé z týchto inštitúcií tiež systematicky vyhladovali dospelé a detské obete.
Program eutanázie pokračoval až do posledných dní druhej svetovej vojny a rozširoval sa o stále širší okruh obetí vrátane geriatrických pacientov, obetí bombardovania a zahraničných nútených robotníkov. Historici odhadujú, že program eutanázie si vo všetkých svojich fázach vyžiadal životy 250 000 osôb.
Ľudia so zdravotným znevýhodnením na Nemcami okupovanom východe
Ľudia so zdravotným znevýhodnením sa stali obeťami nemeckého násilia aj na Nemcami okupovanom východe. Nemci rozšírili program „eutanázie“, ktorý sa začal ako opatrenie rasovej hygieny, na vlastnú ríšu, t. j. na Nemecko a anektované územia Rakúska, Alsaska-Lotrinska, Protektorátu Čechy a Morava a na Nemcami anektované časti Poľska. Nacistické ideologické presvedčenie, ktoré označovalo tieto osoby za „život nehodný života“, však z inštitucionalizovaných pacientov urobilo aj terč akcií v Poľsku a Sovietskom zväze. Tam boli vraždy pacientov s postihnutím dielom SS a policajných zložiek, nie lekárov, ošetrovateľov a správcov T4, ktorí realizovali samotný program eutanázie.
V oblastiach Pomoranska, Západného Pruska a okupovaného Poľska jednotky SS a polície do jesene 1941 zavraždili približne 30 000 pacientov, aby tam ubytovali etnických nemeckých osadníkov (Volksdeutsche), ktorí tam boli presťahovaní z pobaltských krajín a iných oblastí.
Jednotky SS a polície vraždili pacientov so zdravotným znevýhodnením aj v masových streľbách a plynových autách na okupovaných sovietskych územiach. Ďalšie tisíce ľudí zomreli zavraždení na svojich lôžkach a oddeleniach jednotkami SS a pomocnými policajnými jednotkami v Poľsku a Sovietskom zväze. Týmto vraždám chýbala ideologická zložka pripisovaná centralizovanému programu „eutanázie“. SS boli pri zabíjaní ústavných pacientov v okupovanom Poľsku a Sovietskom zväze zjavne motivované predovšetkým ekonomickými a materiálnymi záujmami.
SS a Wehrmacht rýchlo využili nemocnice vyprázdnené pri týchto vraždiacich akciách ako kasárne, záložné nemocnice a muničné sklady. V ojedinelých prípadoch SS využívala vyprázdnené zariadenia ako oficiálne miesto zabíjania T4. Príkladom je zariadenie „eutanázie“ Tiegenhof pri Gnesene (dnes Gniezno v západnom a strednom Poľsku).
Význam programu „eutanázie“
Program eutanázie predstavoval v mnohých ohľadoch nácvik neskoršej genocídnej politiky nacistického Nemecka. Nacistické vedenie rozšírilo ideologické ospravedlnenie likvidácie „neschopných“, ktoré vymysleli zdravotnícki páchatelia, na ďalšie kategórie biologických nepriateľov, predovšetkým na Židov a Rómov.
Plánovači „konečného riešenia“ si neskôr na vyvražďovanie Židov v Nemcami okupovanej Európe požičali plynové komory a sprievodné krematóriá, špeciálne navrhnuté pre kampaň T4. Pracovníci T4, ktorí sa ukázali ako spoľahliví v tomto prvom programe masového vyvražďovania, figurovali medzi nemeckým personálom umiestneným vo vražedných centrách operácie Reinhard – Belžec, Sobibor a Treblinka.
Podobne ako tí, ktorí plánovali fyzickú likvidáciu európskych Židov, aj plánovači programu „eutanázie“ si predstavovali rasovo čistú a produktívnu spoločnosť. Prijali radikálne stratégie na odstránenie tých, ktorí nezapadali do ich vízie.
Pozrite si film Hmla v auguste
Hmla v auguste (Nebel im August) je prvým celovečerným filmom, ktorý sa zaoberá nacistickým programom „eutanázie“ T4.
Film nakrútený podľa rovnomenného románu Roberta Domesa z roku 2008 rozpráva príbeh 13-ročného Ernsta Lossa, ktorý bol v roku 1942 kvôli svojmu rómskemu pôvodu umiestnený do ústavu.
Film vychádza zo skutočných udalostí. Hlavný hrdina, nacistický lekár Werner Veithausen, si myslí, že robí skutočne dôležitú prácu pre nemecký národ. Verí svojmu poslaniu, je presvedčený o tom, že čo robí, dobre dobre. Muž, ktorého dnes vnímame ako vraha, nerobil zo svojho pohľadu nič zlé. Veithausen ráno vstane, vidí sa v zrkadle a myslí si, že robí nemeckému službu a plní dôležité poslanie.
Mladý Ernst čoskoro odhalí pravdu za fasádou nemocnice a pokúsi sa sabotovať program eutanázie, aby pomohol svojim novým priateľom.
Jedným zo spôsobov usmrcovania pacientov bolo ich vyhladovanie. To vmyslel doktor Faltlhauser, ktorého skutočné meno bolo vo filme zmenené na Veithausen. Pacienti dostávali zeleninovú polievku, ktorá sa varila tak dlho, že už nemala žiadnu výživovú hodnotu. Vymyslieť jedlo bez akejkoľvek výživnej látky, pri ktorom pacient verí, že je, ale v skutočnosti zomiera na podvýživu, je z pohľadu doktora Veithausena relatívne humánny spôsob smrti. Bol na svoj vynález hrdý a nacisti ho chválili. Mal právomoc rozhodnúť, kto zomrie a kto bude žiť, a mohol túto otázku vyriešiť veľmi humánnym spôsobom s typickou nemeckou efektivitou. Takáto perfídnosť je neuveriteľná.
Skutočný doktor Faltlhlauser bol po vojne odsúdený na tri roky väzenia a v roku 1954 ho bavorský minister spravodlivosti omilostil. Zomrel v roku 1961.