Keď som mala po tridsiatke, otehotnela som so svojím najmladším synom. Moja rodina a ja sme prepadli radosti a vzrušeniu z prísľubu nového dieťaťa. Môj najstarší syn, ktorý mal dve mladšie sestry, sa dva a pol roka každý večer modlil za brata menom Charlie. Boh vždy vypočuje modlitby detí.
Moje nadšenie trvalo krátko a nahradil ho strach po tom, ako mi lekári odporúčali, aby som vzhľadom na svoj vyšší vek zvážila genetické testy, aby som si bola istá, že nečakám „chybné“ dieťa. Na veľké zdesenie mojej lekárky som všetky genetické testy odmietla.
V 20. týždni som absolvovala prvý ultrazvuk a anatomické vyšetrenie dieťaťa. S manželom sme boli veľmi šťastní, pretože sme zistili, že sa nám naozaj narodí chlapec. V ten deň sme prišli domov a dali sme našim deťom škatuľu naplnenú modrými balónmi, aby sme im odhalili pohlavie nášho dieťaťa.
Na druhý deň som sa zobudila spokojná, cítila som sa zdravá, šťastná a prežívala som veľkú radosť – až kým mi nezavolala moja lekárka a neoznámila mi, že objavili akúsi abnormalitu. Povedala mi, že moje dieťa má na krku akýsi útvar, ktorý ju znepokojil a chcela ma preložiť k špecialistovi na prenatálnu medicínu. Spýtala som sa, čo to môže byť za útvar, ale odmietla mi to povedať s tým, že ma nechce „vystrašiť“. Príliš neskoro.
Okamžite som kontaktovala špecialistku, aby som si dohodla stretnutie. Zároveň som jej oznámila, že nemôžem prísť hneď, pretože môj manžel nastúpil do novej práce a nevedeli sme, kedy presne nám začne platiť zdravotné poistenie. Najprv mi povedali, že to bude v poriadku, ale keď som zavolala o týždeň neskôr a povedala som im, že moje poistenie začína o štyri týždne, povedali mi, že nemôžem čakať tak dlho, pretože by som sa v takom neskorom štádiu tehotenstva už nemohla objednať na potrat.
V tom čase som ešte stále netušila, čo je s mojím dieťaťom a odborníci mi už hovorili, že si budem musieť naplánovať potrat. Spýtala som sa zdravotnej sestry, čo je s mojím dieťaťom a ona mi povedala, že o tom nemôže hovoriť po telefóne.
Cítila som sa, akoby mi vyrazili dych. Nikdy v živote som sa necítila taká osamelá a zúfalo som sa snažila ochrániť svoje dieťa. Odmietla som ponuku dohodnúť si stretnutie. Rozplakala som sa a nekontrolovateľne som vzlykala, až kým neprišiel domov môj manžel.
Trvalo mi tri týždne, kým som našla lekára, ktorý by sa ku mne a môjmu synovi správal ako k ľudským bytostiam. Keď som sa v 26. týždni a piatich dňoch konečne stretla s novým lekárom, oznámil mi, že môj syn má marker Downovho syndrómu. Útvar na jeho krku sa nazýva „zhrubnuté šijové presvetlenie“ a bežne sa vyskytuje u detí s Downovým syndrómom.
Spadla mi sánka a pamätám si, ako som sa spýtala: „To je ono? Moje dieťa môže mať Downov syndróm a oni z toho robia takú tragédiu?“ Môj lekár mi povedal, že môžeme urobiť test, aby sme s istotou zistili, či Charlie má túto poruchu alebo môžeme počkať do jeho narodenia, aby sme to zistili, pretože všetko ostatné naznačuje, že je to zdravý chlapček. S manželom sme sa rozhodli počkať, pretože nám na tom nezáležalo.
Keď sa náš Charlie narodil, skutočne mal Downov syndróm a ja som ho milovala takého, aký bol. Downov syndróm je len súčasťou toho, kým je. Je dokonalou kombináciou lásky, radosti, šťastia a objatí v tom najroztomilejšom malom balení, aké si len dokážete predstaviť.
Môj šok, keď mi povedali, že mám ísť na potrat, bol oprávnený. Keď som skúmala prenatálne diagnózy Downovho syndrómu, zistila som, že v Spojených štátoch sa 65 až 90 percent tehotenstiev s prenatálnou diagnózou tejto poruchy ukončí. V krajinách, ako je Dánsko a Island, sa ukončuje takmer 100 percent takýchto tehotenstiev.
Keď matky dostanú diagnózu Downovho syndrómu, lekári majú tendenciu prezentovať ukončenie tehotenstva ako prvú možnosť, pričom im ponúkajú informácie plné predsudkov, bigotné a zastarané informácie o živote ľudí s Downovým syndrómom. V literatúre sa často zdôrazňujú a zveličujú ťažkosti spojené s touto chromozómovou odchýlkou.
Dokonca aj Centrum pre kontrolu chorôb uvádza k dnešnému dňu zastarané informácie a hovorí len o škodlivých aspektoch a nákladoch spojených s touto poruchou. Nikde sa nespomína, ako ľudia s touto poruchou prispievajú spoločnosti, ani radosť a šťastie, ktoré prinášajú svojim rodinám a komunite. Nikde v lekárskej literatúre, ktorú dostávajú tehotné matky, sa nehovorí o tom, že ľudia s Downovým syndrómom žijú plnohodnotný život, že ich súrodenci sú ich milujú, a že ich rodičia sú šťastní. V brožúrach sa budúce mamičky nikdy nedozvedia, že ich deti môžu jedného dňa ísť na vysokú školu, získať prácu, zamilovať sa a vydať sa, mať deti a dokonca šoférovať auto.
V Nemecku v 30. rokoch 20. storočia boli ľudia s Downovým syndrómom prvými obeťami Hitlerovho konečného riešenia. Boli považovaní za príťaž spoločnosti a ich zabitie sa považovalo za „etanziu“. V tom istom čase v Spojených štátoch eugenici, ako napríklad Margaret Sanger z organizácie Plánované rodičovstvo, obhajovali nútenú sterilizáciu, väznenie a „eutanáziu“ všetkých ľudí, ktorých považovala za „debilov“. Plánované rodičovstvo dodnes propaguje túto temnú ideológiu a chváli Sanger za jej prácu.
Ide o to isté konečné riešenie, ktoré dnes vlády a lekárska komunita vrátane plánovaného rodičovstva používajú na likvidáciu ľudí s Downovým syndrómom. Plánované rodičovstvo intenzívne propaguje genetické testy a potraty tehotných žien a obhajuje potraty detí, ktorým bol prenatálne diagnostikovaný Downov syndróm.
Island tvrdí, že genetickým testovaním „vykorenil“ túto odchýlku. Nie však tým, že ju vyliečil, ale tým, že nedovolil, aby sa narodila celá skupina detí, ktoré ju mali. To sa môže označiť za genocídu.
Za posledných 40 rokov sa život ľudí s Downovým syndrómom výrazne zlepšil. V roku 1980 bola priemerná dĺžka života osôb s Downovým syndrómom 25 rokov. Dnes je to 60 rokov.
Vznikli organizácie, ktoré bojujú za práva a dôstojnosť ľudí s touto poruchou. Vďaka ich neúnavnému úsiliu sa ľuďom s Downovým syndrómom darí a žijú svoj život tak, ako sa to predtým ani nedalo predpokladať – žijú samostatne, študujú na vysokej škole a uzatvárajú manželstvá.
Žiaľ, väčšina skupín na podporu Downovho syndrómu zámerne ignoruje tichú genocídu, ktorá sa pácha na tejto zraniteľnej skupine ľudí. Mnohí z tých, ktorí tieto organizácie vedú, sú zástancami potratov a odmietajú povedať čokoľvek proti tejto hroznej praxi, aj keď ich mlčanie znamená, že zmiznú práve tí ľudia, za ktorých bojujú.
Nikdy nebolo lepšie byť človekom s Downovým syndrómom, pokiaľ už nie je v maternici ako teraz. Bohužiaľ, moderný svet sa na nich zameral ako na nežiaducich. Ako možno od žien očakávať, že sa slobodne rozhodnú, keď každá informácia o Downovom syndróme je negatívna a lekári ich nútia ísť na potrat? To nie je voľba, to je nátlak.
Autor: Anna Bohach