Na Penn Avenue je ateliér VaultArt podobný iným galériám – biele steny a podstavce zdobia najnovšie umelecké diela určené na predaj. Vnímanie tohto priestoru sa však okamžite zmení, keď sa návštevníci stretnú s umelcami, z ktorých všetci majú zdravotné znevýhodnenie.
VaultArt má na zozname približne 20 umelcov. Aby sa všetci zmestili do relatívne malého priestoru – a aby ich povzbudili k hľadaniu iného zamestnania – je ich čas v ateliéri obmedzený na dva dni v týždni.
Maggie Kambic má 34 rokov a bez problémov komunikuje, dokonca aj s tými, ktorí ju dobre nepoznajú. Keďže je iba čiastočne verbálna, používa pritom zmes amerického posunkového jazyka, iných znakov, ktoré si sama vytvorila a celú škálu emócií zdieľaných prostredníctvom výrazu tváre a reči tela.
Maggie, ktorá má Downov syndróm, vyvinula aj originálny piktografický jazyk. Používa ho na pomenovanie a vysvetlenie svojho umenia, v ktorom využíva vlákna, maľbu, farby a sochárstvo. Jej diela sa predajú v internetovom obchode galérie takmer okamžite po ich zverejnení. A čoraz častejšie sa objavujú aj v iných galériách. Napr. jedno z nich je súčasťou stálej zbierky v Montreale.
Ale všetko sa to začalo obyčajnými kresbami.
Maggie bola už v roku 2016 klientkou Achievy – organizácie, ktorá vytvára príležitosti pre ľudí so špeciálnymi potrebami a v rámci svojich aktivít chcela svojim klientom ponúknuť aj nové zručnosti v tvorivom umení. Dovtedy v Pittsburghu nič podobné neexistovalo.
Do hry vstúpil Benjamin “Benjy” Blanco. Aby medzi klientmi objavil talenty, priniesol do Achievy 50-kilogramovú drevenú debnu plnú kvalitných výtvarných potrieb a dal klientom príležitosť kresliť. Keď uvidel výsledok, vďaka svojmu vzdelaniu vnímal Maggine „čmáranice“ skôr ako zámerne vytvorené „piktogramy“, ktoré signalizovali potenciál pre „niečo väčšie“.
„Maggie mala hneď od začiatku obrovský talent aj na pokročilé techniky,“ hovorí. „Už to v nej tak trochu bolo. Rýchlo sa toho chytila a vytvárala naozaj, naozaj silné diela.“
Vďaka vedeniu tímu mentorov a prirodzenému talentu sa od kresieb dostala k sochárstvu, umeniu s vláknami a akrylovej maľbe na plátno. Hoci sa zdá, že jej štýl sa medzi jednotlivými prácami úplne mení, prvky ako opakovanie a inštinktívny zmysel pre farbu sú pevným základom.
Práve vďaka farbám si Jennifer Onofray, spolumajiteľka pivovaru Two Frays v Garfielde, zakúpila jedno z diel na vizuálne dotvorenie svojej obývačky.
„Hoci sú v ňom naozaj jasné farby, je zároveň aj veľmi upokojujúci,“ povedala. „Jej farby do seba tak trochu zapadajú. Pre mňa je za tým príbeh. Myslím, že v mnohých jej kúskoch sa prejavuje jej osobnosť.“
Doma, kde žije s rodičmi, Maggie počúva hudobné skupiny Taylor Swift, Maroon 5 a ‚N Sync. Niekedy jej otec, 62-ročný Kevin Kambic, chytí gitaru a brnká na ňu, zatiaľ čo ona napodobňuje spev, ktorý je skôr hmkaním.
Je milovníčkou filmov, o čom svedčia stovky filmov v jej zbierke, ktoré sú zoradené v jej izbe v poradí, ktorému dala svoju logiku.
Ale aj počas počúvania hudby alebo sledovania filmov má v ruke fixku a súčasne kreslí. A tak to bolo vždy.
Niečo z toho, čo sa objavilo v jej skicároch, sa nepodobalo na kresbu. Rôznymi farbami kreslila akoby skupiny písmen rôznymi farbami a rozmiestnila ich tak dôsledne, že vyzerajú takmer ako pečiatky. Ani jej tútori z VaultArt si neboli istí, čo si majú o týchto vizuálne príjemných znakoch myslieť, kým na to neprišiel jej otec: Sú to čiarové kódy jej filmov.
Spýtajte sa na to Maggie a ona „povie“, že jej otec má pravdu. Zdá sa, že vie, ktorý film označuje ktorá skupina písmen – v zoznamoch možno nájsť „Harry Potter a Ohnivý pohár“ a „Frozen“ – a keď ju nejaký film omrzí, tak skupinu prečiarkne.
Maggie má jednoducho tú danosť, že vidí význam a súvislosti tam, kde ho iní nenachádzajú.
Vo svojom pracovnom priestore ukladá farebné nite systematicky na kôpky, ktorých významy pozná iba ona.
Tvar a farbu každého plsteného medailónu si vyberá sama. Starostlivo zvažuje, ako bude každá farba interagovať s tými vedľa nej a premyslene vyberá, ktorý odtieň by mal nasledovať. Až nakoniec sa jednotlivé kúsky zošijú.
Na obrazoch zas zámerne vrství farby a farbí sadrové pásy v šiestich alebo siedmich farebných vrstvách a to tak, že zámerne odtrháva pásy zaschnutej hmoty, aby odhalila farbu pod ňou – metóda, ktorú ju jej mentori nikdy nenaučili.
Táto sloboda môže zvýrazniť dichotómiu, ktorá existuje v životoch ľudí so zdravotným znevýhodnením. Pretože v reálnom živote nemajú veľa priestoru pre vlastné autonómne rozhodnutia. V umení ich naopak môžu robiť nekonečne veľa. Všetko je na ich slobodnej vôli bez dôvodu kontrolovať ich rozhodnutie.
