Forrest sa narodil 5. júla 2011. V 39 rokoch som mala normálne tehotenstvo. Niekoľkokrát som sa sťažovala gynekológovi, že sa dieťa dosť nehýbe. Nikdy som necítila kopance do rebier, ani ten pocit, akoby sa mi pretáčala celá maternica, keď menil polohy. Bol taký jemný.
Gynekológ stále hovoril, že každé dieťa je iné, ale ja som sa aj tak bála, že niečo nie je v poriadku. Jednoducho sa nesprával ako ostatné deti, ktoré som vynosila. Nebola som len tehotná mamička, ale aj skúsená zdravotná sestra na pohotovosti s dlhoročnou praxou a porodila som niekoľko detí.
S manželom máme oficiálne päť detí: tvoje, moje a naše. Štyri som porodila. Vedela som, čo je normálne. Forrest nebol „normálny“. Bol príliš „neživý“.
Rozhodla som sa nepodstúpiť žiadne genetické testy. Kvôli nákladom, ako aj kvôli nášmu duchovnému presvedčeniu. Ak by niečo nebolo v poriadku, nechystali sme sa s tým nič robiť. S manželom sme sa modlili za ďalšie dieťa. Boli sme starší a chceli sme viac detí. Brali by sme to, čo nám bolo dané a boli by sme vďační za akékoľvek požehnanie, ktoré by nám Boh dal.
Keď sa Forrest narodil plánovaným cisárskym rezom, počula som, ako sestrička povedala: „Do pr*ele!“ a vnímala som jej obavy. Forresta odviezli a ja som išla oddychovať.
S manželom sme boli v miestnosti, kde sme čakali, kým nám dieťa privezú. Prišla kamarátka, ktorá pracovala na detskom oddelení, s podnosom jedla a detským lekárom. Mal veľa otázok a okrem iného sa pýtal, či nám môže vidieť dlane. Môj manžel má takmer jedinú ryhu, čo je jedna čiara cez dlaň namiesto dvoch. Lekár kládol veľa otázok a potom spomenul Downov syndróm.
V rukách mal leták Špeciálnych olympiád. Verbalizoval svoje obavy týkajúce sa Downovho syndrómu. Môj manžel sa rozzúril. Zovrel päsť a zaťal ju dozadu. Cítila som jeho zúrivosť. Pamätám si, ako som sa k nemu natiahla, len hodinu po operácii a chytila som ho za ruku, keď ňou začal udierať. Čertovsky ma to bolelo, ale nemohla som mu dovoliť urobiť to, čo som chcela urobiť sama… udrieť toho lekára.
Obaja sme boli šokovaní a ohromení správou, ako aj spôsobom, akým nám ju oznámili. Ako môžete rodičom povedať, že ich dieťa môže mať genetickú chybu, s letákom Špeciálnych olympiád v ruke? Boli sme nahnevaní a zničení. Chceli sme len držať naše dieťa. Bolo dokonalé a bol požehnaním, za ktoré sme sa modlili.
Forrest konečne prišiel do izby a ja som vedela, že niečo nie je v poriadku. Bol zvláštny už na dotyk, namiesto svalov mal cesto, bol akýsi ochabnutý a nedvíhal hlavičku. Aj uši mal čudné, odstávali mu, boli super ohybné a trochu nízko položené. Na hlavu som mu nasadila háčkovanú čiapku, ktorú som mu vyrobila ešte pred narodením, aby mu bolo teplo. Snažila som sa mu narovnať ušká. Vedela som, že je tam problém, ale nechcela som, aby to bola pravda. Snívala som o tom, aký bude. Napadlo mi, že nič z toho sa mi nesplní.
Na svojej prvej fotografii má Forrest vyplazený jazyk. Poslala som ju svojej kamarátke, ďalšej zdravotnej sestre na pohotovosti a tá mi povedala, že má „šťastný gén“. Keď som sa jej ďalej pýtala, čo to znamená, povedala mi, že má Downov syndróm, a to len na základe jeho fotografie. Fotku poslala aj svojej mame, zdravotnej sestre, ktorú dobre poznám a mám ju rada. Aj ona súhlasila s Downovým syndrómom. Bola som nahnevaná.
Povedala som im, že sa mýlia. Bolo také ťažké to prijať. Strata dieťaťa, o ktorom sme snívali, bola taká srdcervúca. Plakali sme celé dni. Moja rodina plakala s nami. Môj brat, ktorý v tom čase ako jediný neprepadol smútku, mi povedal: „Bude v poriadku.“ Myslela som si, že je blázon. Pripomenul mi však kamaráta s Downovým syndrómom, s ktorým sme ako deti chodili do kostola. Bol úžasný, milý a vždy sa chcel objímať. Bol to úžasný človek. Ale predsa to nebolo to, čo som chcela pre svoje dieťa. Chcela som, aby bolo „dokonalé“. Čoskoro som sa mala naučiť odovzdať svoje sny a nádeje Bohu. Všetci sme dokonalí tak, ako nás stvoril.
Dnes. Forrest nemá žiadne väčšie zdravotné problémy, okrem malej poruchy autistického spektra. Ušné trubičky na dysfunkciu Eustachovej trubice. Vôbec žiadne väčšie zdravotné problémy. Málo rozpráva, ale presne rozumie, čo mu poviete. Nikdy si neosvojil posunkovú reč.
Forrest je bláznivé, hravé dieťa, ktoré miluje Labkovú patrolu, Bubble Guppies a plyšové zvieratká. Stále sa s niekým objíma a usmieva sa. Možno to nie je dieťa, o ktorom som si myslela, že ho dostanem, ale je požehnaním, aké som si nikdy nepredstavovala.