Ja by som najprv chcela povedať, že každé dieťa je iné a každé dieťa má vlastnú časovú os, na ktorej dosahuje míľniky. A aj ja s tým bojujem, ale nemal by sa tým rodič zbytočne stresovať. Ja si opakujem pomaly ako mantru vetu našej neurologičky: “bude robiť všetko čo ostatné deti”. Amen. Čo sa týka Lili tak v 11 mesiacoch nie je ešte veľa míľnikov za nami, ale od cca 5. mesiaca sa pretáčala, od 7 mesiacov sedí samostatne, v 10 mesiacoch si prvý krát sama sadla a v 11 začala štvornožkovať (vlastne práve dnes). Od 6 mesiacov je tuhú stravu (nikdy som jej nič nemixovala) a od 10 mesiacov sa kŕmi sama rukami. Za mňa je dôležité v dosahovaní míľnikov a pokrokov ako takých nastavenie celej rodiny, nielen nás rodičov. A Lilianka začala rýchlo napredovať po tom, čo sme vymenili Vojtovu metódu za Bobath concept.
Alžbetka
No za mňa je v každej chvíli niečo dôležité. Najkrajší a najdojímavejší míľnik bol pre mňa prvý úsmev, taký ten vedomý. Ten deň si budem pamätať navždy. V deň, keď mal Milanko dva mesiace, sa na moje oslovenie krásne usmieval a odvtedy to bol môj denno-denný hnací motor. V 4 mesiacoch sa pretáčal, v 7 plazil, v 9 sa sám posadil a tiež začal štvornožkovať, v 10 sa postavil a sám chodil v 16 mesiacoch… Sú to krásne míľniky, u každého však prídu v iný čas. Ale najdôležitejšia je naša vzájomná spokojnosť, pohoda, láska. Našou zásadou je byť trpezlivý, netlačiť, nepreťažiť, ale správne motivovať.
Lýdia
U mňa je to nenaplnenie sa jednej z viacerých predpovedí vyslovených lekárkou: „Všetci začínajú chodiť okolo piateho roku života.“ A Niko chodí od dvoch rokov, a to je predčasniatko.
Barbora
U nás, keď sa Maťka posadila, postavila, začala chodiť, prvé slovo a teraz v 4, 5 rokoch prvé vety. Tešíme sa veľmi
Dan
U nás začal normálny život až potom, keď jej zoperovali v jednom rôčku života srdiečko (Fallotova tetralógia). Dovtedy modrala, strácala vedomie, nepriberala, bola chorľavá a chatrná. Po operácii a následnej rekonvalescencii sa začal náš spoločný život bez strachu. Až do teraz žije šťastne. Mám šikovné dievčatko.
Judita
Pre nás boli doteraz všetky míľniky vnímané ako dôležité… Každý maličký pokrok nám robil neskutočnú radosť. Tešili sme sa, keď sme videli, že vníma dotyky, vidí, počuje a reaguje na podnety okolo seba, chytá hračky, zdvíha rúčky a nôžky… Začala vydávať svoje prvé zvuky, bľabotala… Prvá lyžička… Prvé pitie z fľaše… Kvôli tomu, že nám kvôli srdiečku (Fallotova tetralógia a kompletný AV kanál) zakázali cvičiť a ležať na brušku, sme neskôr držali hlavičku, čo nás dosť trápilo. Nakoniec sa to podarilo a začali sme sa posúvať ďalej: pasenie koníkov, pretáčanie, plazenie, sedenie. Potom stopka kvôli operácii srdiečka. Nechcela nič, len sedieť alebo ležať. Až po viac ako mesiaci sa dala na štyri a začala švornožkovať a zrazu sa postavila a cupkala okolo nábytku. Pri tomto míľniku sme zostali viac ako šesť mesiacov a až potom sme sa začali zas posúvať ďalej. Síce dosahujeme míľniky oveľa pomalšie, ale dôležité je, že dosahujeme, za čo sme veľmi vďační a tešíme sa z toho. Každý jeden zohral v Timejkinom vývoji nejakú úlohu a znamenal krok vpred…
Janka
Za mňa, keď sa po dvoch mesiacoch Alexejko prisal a plnohodnotne sme dojčili namiesto odsávania. Potom keď sa začal plaziť a už nastal pohyb. Ďalej keď sme zaviedli tuhú stravu a zistili, že mu nefunguje črievko a išli na operáciu a po operácii začal normálne kakať sám. Potom keď začal hovoriť slová a formovať vety. Proste všetko… Ako začal chodiť do škôlky, školy, ako sa naučil písať, čítať, každý pokrok v športoch. Človek to neberie automaticky. Každý pokrok je pre nás niečo úžasné – vydreté. Enormne sa tešíme a sme za to veľmi vďační, že napreduje, tak ako napreduje. A samozrejme, že sa tu nebudem hrať na ideálnu matku. Občas si to treba pripomínať a vedome si to opakovať. V situáciách, keď hrajú nervy, keď veci idú pomalšie alebo dlhšie nebol posun alebo sa naučené rýchlo zabudne a treba všetko stále a znova opakovať.
Diana
Pre mňa, že Ľudka začala jesť kusy jedla. Do 3,5 roka jedlá len mixované. A teraz zje klobásu, slaninu, no všetko čo ju nezje. Sme za to vďační.
Ľubka
Pre mňa bol najväčší míľnik v živote Gabka, keď sa v siedmich týždňoch prevrátil z bruška na chrbát. Vtedy som vedela, že to nebude žiadna katastrofa.
Lenka
Pre mňa veľmi veľa, lebo ku každému pokroku viedla dlhá cesta, na ktorej bolo potrebné veľa trpezlivosti. Ale top je asi to, že sa Samko v štyroch rokoch začal „pýtať“, teda ukazovať, lebo ešte nerozpráva, že chce ísť na nočník.
Ivana