Miška je naše tretie dieťatko. Tehotenstvo bolo bezproblémové. Všetky testy boli v norme a amniocentézu mi neodporúčali (vek 34). Morfologický ultrazvuk u MUDr. Slezáka „nič neukázal“. Na moju priamu otázku, či môže mať bábätko Downov syndróm povedal, že nie, že čakáme zdravé dieťatko.
Rodila som prirodzene v 36. týždni.
Po pôrode mi Mišku nepriložili. A keď som sa pýtala, či je všetko v poriadku, sestrička povedala, že nevie a pošle za mnou primárku. Tá nám na rovinu povedala, že Miška má isté znaky DS a treba ísť na genetiku. Pocity jedným slovom: zúfalstvo…
Čo mi rozhodne nepomohlo?
Poslali za mnou lekárku, ktorá mi mala dať podpísať súhlas s genetikou. Tá začala do mňa tlačiť, že sú špeciálne školy, komunity, ústavy a nech ich isto vyhľadám.
Celý rozhovor prebiehal na chodbe, kde okolo nás neustále chodilo veľa žien.
Toľko do mňa hustila, že si len pamätám, ako som plakala a chcela jej to rýchlo podpísať, nech už odíde. Nedala… Ale išla za sestričkou a počula som, ako jej hovorí, že sa isto zrútim a že mi majú dať tabletky na upokojenie. S úsmevom odišla, že súhlas mi príde dať podpísať nasledujúci deň.
Prišla. A opäť tomu predchádzal dlhý predslov, čo všetko nám odporúča.
Toto prebehlo ráno. Rodila som v noci… Veľmi som sa nevyspala.
Komentár sestričky, že prečo revem, mala som si to decko dať zobrať, netreba ani komentovať. Personál bol naozaj veľmi empatický….
Mne by vtedy veľmi pomohlo, keby dieťa hneď vyšetrili na kardiológii, namiesto choďte domov a objednajte sa tam čo najskôr.
Miška má operované srdiečko.
Ako podraz som vnímala to, keď som sa pridala do uzavretej skupiny na Modrom koníkovi, kde ma objavila manželova známa z detstva, ktorá má tiež chlapca s DS. Kým som prišla domov z pôrodnice, už o nás vedelo celé široké okolie. Vďaka tomu sme nemali ani chvíľu na spracovanie celej situácie a čelili pohľadom okolia… Bolo to veľmi nepríjemné.
