Moje prvé pocity boli horšie ako zlé. Pôrod bol katastrofa. Akútna sekcia v 34. týždni. Oznámenie o Downovom syndróme prišlo o štyri dni po pôrode, keďže som bola na JIS-ke pod liekmi. Slová lekára a sestričky: „Mamička máte krásneho a silného synčeka. Máme podozrenie na Downov syndróm.“ Lekár z genetiky: „Váš syn má Downov syndróm.“
Vtedy sa mi zrútil svet. O Downovom syndróme som nevedela nič. Na izbe som bola sama. Všetko na mňa doliehalo. Slzy v očiach a strach. Rýchlo som na internete hľadala hocijaké informácie. Všetko som videla len čierno. Chcela som zomrieť.
Rodina bola tiež v šoku. Nakoniec mi mamka s kolegyňou pomohli psychicky aj fyzicky.
Od pediatričky som sa dozvedela nejaké informácie, ale najviac informácií o Downovom syndróme mi dala pani doktorka, ktorá bola pri pôrode. Za to jej veľmi pekne ďakujem.
Teraz sa na Dáriuska pozerám inými očami. Za dva a pol roka mi toľko ukázal a viem, že mi ešte veľa veci v živote ukáže a naučí. Robíme pre neho všetko, čo vieme a hlavne čo bude potrebovať do budúcnosti. Proste, aby žil svoj život naplno. Dáva nám poriadne zabrať. Je to poriadny lotor. Je všade.
Ale my ho ľúbime nadovšetko na svete.