Marianka s Mirkou sa narodili o štyri týždne skôr a sekciou. Hneď ako mi ich ukázali počas sekcie, som vedela že Marianka má Downov syndróm. Bola drobnučká a črty boli výrazné. Nečakala som to. Strašne som sa rozplakala.
Po preložení na izbu som hneď volala svokre, nedokázala som to hneď povedať manželovi. Brala som to, ako moje zlyhanie, moju chybu.
Potom nabehli lekári a sestričky do mojej izby a povedali mi, že majú podozrenie na DS. Jediné, čo som im povedala, bolo, že ja to už viem. Vymenovali všetky možné problémy a komplikácie, ktoré jej diagnóza môže spôsobiť.
Marianku mi položili na ruku, aby som si ju pobozkala cez slzy a zobrali ju na oddelenie pre detičky s nízkou pôrodnou hmotnosťou.
Až potom som volala manželovi. Veľmi som ho vtedy potrebovala.
To ma mrzí najviac, že nemohol byť pri oznámení diagnózy pri mne. Musela som sa s tým popasovať sama.
Manžel bol úžasný, je to naša dcéra a je zdravá, iba to je dôležité.
Genetička bola hrozná… Tie reči ako spred 50 rokov: Nedožije sa dospelosti. Dospelí s DS mentálne dosahujú najviac mentalitu šesťročného dieťaťa. Tieto deti nie sú vzdelávateľné. Tých perličiek z jej úst bolo viacero.
A pravdaže, Wikipedia a Google urobili tiež svoje.
Chvíľku mi trvalo, kým som dokázala ako tak všetko spracovať. Chvalabohu, baby mi nedali čas na rozmýšľanie, museli sme sa prispôsobiť hneď a hľadať informácie, kde sa dalo.
Nikto nám neporadil, ani lekári nenasmerovali, čo máme ďalej robiť.
Pre mňa najväčšou oporou bol manžel, dcéry a svokra.
Myslím, že Marianka u nás v širokom okolí prelomila akési tabu, čo sa týka detí s DS. Je to úžasné pozorovať, ako mení okolie a ako okolie mení ju.
