Peťka

By Veronika Plesníková
0

Dievčatá sa narodili v 36. týždni. Pôrod sekciou. Malé mi ukázali len tak v rýchlosti. Keďže sa narodili večer, nechali ma na pooperačke do rána.

Ráno som sa domáhala detí. Povedali, že mi ich prinesú na izbu, keď ma prevezú na oddelenie.

Prvú na kojenie mi priniesli Pavlínku. Ako som sa vytešovala, prišla pani doktorka a pri mojom zdravom bábätku mi naozaj veľmi citlivo začala vysvetľovať, že Peťka ma genetickú poruchu, že to nevedia na 100%, ale možno Downov syndróm. Že musíme počkať na výsledky.

Potom mi priniesli Peťku. Stačil jeden pohľad. Áno, má Downov syndróm.

Plač, plač a zase plač. Na izbe som bola sama, nemala som sa s kým porozprávať. Moje telo bojovalo po svojom – vysoké teploty a plač. Tabletky na upokojenie som nechcela kvôli deťom. Chcela som ich pri sebe.

Najviac mi pomohla moja sestra, ktorá snáď prevolala celý majland.

Ešte v nemocnici zistili Peťke problémy so srdiečkom, tak domov sme odchádzali s potvrdením z genetiky a liekmi na srdiečko.

Doma začal kolotoč s dvojičkami.

O mesiac a pol Peťka išla na operáciu srdiečka do Bratislavy. Ešteže si mamina zobrala neplatené voľno a prišla mi pomôcť. Ja som merala každý druhý deň cestu na Kramáre z Nitry za Peťkou a mamina bola doma s Pavlínkou a 14-ročnou pubertiačkou.

Mysleli sme, že za pár dní máme Peťku doma, ale nakoniec tam bola 2,5 mesiaca. Ďakujem, že tu bola moja mama. Neviem, ako by som to zvládla.

No, a potom do Peťkinho jedného roka bola nemocnica naším druhým domovom. Po všetkých peripetiách sme začali cvičiť. Pavlínka musela chodiť so mnou tiež, keďže manžel a aj rodičia chodili ešte do prace.

Na rehabilitácií v Nitre bola super lekárka, ktorá nás zoznámila s mamičkami a deťmi s Downovým syndrómom. Chodili sme spolu do rehabilitačnej škôlky, kde boli aj staršie deti s DS, ktoré už chodili, rozprávali, samé papali a to bolo super. Bolo to také povzbudenie ísť dopredu, že raz aj moje dieťa toto dokáže.

Tak sme bojovali. Dnes majú dievčatá 14 rokov, Peťka ma síce okrem DS aj DMO (detskú mozgovú obrnu), ale chodí, málinko rozpráva a život bez nej je nepredstaviteľný.

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *