Pôvodne sme sánkovačku naplánovali na koniec januára. Protipandemické opatrenia ju však posunuli na začiatok apríla. Hovorili sme si – nevadí – ak nebude sánkovačka, bude aspoň oblievačka… A veru to tak aj vyzeralo… V predchádzajúcom týždni Tatry videli čistučkú oblohu bez mráčika a teploty sa šplhali k 20 stupňom Celzia.
Ale dobrý organizátor objedná aj počasie, ak treba…
Do Ždiaru sme prichádzali za hustého sneženia a teploty klesli pod nulu. A tak ako bolo pôvodne plánované, užili si aj poriadnu tatranskú zimu so snehom…
Ale pekne po poriadku.
Z Bratislavy sme vychádzali v piatok ráno za dažďa. Cestou sme nalodili našich nových ukrajinských kamarátov, Juliu a Denysa a vyrazili sme v ústrety dobrodružstvu. Cestou pršalo, všade bol akýsi opar a viditeľnosť minimálna. Denysa som chcela ohúriť pohľadom na zasnežené vrcholky našich majestátnych Tatier, namiesto nich však videl iba akúsi hmlu. Ohúrený nebol, radšej si na tablete kreslil. Pršalo až do Popradu, čo bolo fajn. Máme totiž už letné gumy (kauza letné gumy je účastníkom podujatia dobre známa).
Od Popradu snežilo, ale len slabo. Perinbabu som objednala až po našom príchode do Ždiaru. Potom to spustila naplno. Snežila veľkými vločkami, čím zabezpečila, že hlavná náplň nášho pobytu – sánkovačka sa stala realitou. Ten silný vietor sme si neobjednali, ten pribalili ako bonus k objednávke…
Rozložila som si uvítací stolček a čakala.
Prví účastníci začali prichádzať. Úsmevy od ucha k uchu, dobrá nálada… Nezabudli. Tak som to odporúčala v inštrukciách k sánkovačke. Skoro každý doma zabudol niečo (zimné topánky pre dieťa, cestovnú postieľku, zimnú bundu, rukavice, sánky…), ale dobrú náladu si priniesol každý… Preto to aj dopadlo, ako to dopadlo… Na výbornú.
S ubytovaním boli všetci spokojní, personál hotela robil, čo nám na očiach videl a strava naozaj milo prekvapila. Po parených buchtách sa doteraz zalizujem. Raňajková slaninka bola bezkonkurenčná. Ešte že som stále niečo „riešila“ a nemala čas sa poriadne najesť, inak by som zrejme ešte pribrala a to mi fakt netreba.
Mojou najobľúbenejšou pracovnou pomôckou sa stal mikrofón. A ten hral hlavnú úlohu v prvý deň na zoznamke, keď sme sa orientovali v tvárach a menách a popri tom tancovali na vybrané skladby. Zábava v Eninej réžii sa v prvý večer vydarila.
Ráno začínalo rozcvičkou pod vedením Barbor a za asistencie Lenky, ktorá zohriala a naštartovala telo na ďalšie aktivity.
Po výdatných raňajkách to prišlo… SÁNKOVAČKA. Hlavná aktivita nášho pobytu.
Na blízky svah sa väčšina vybrala pešo. Načo štartovať auto? Veď 10-15 minút chôdze nikomu nezaškodí. Dcéra pani prevádzkarky predsa hovorila, že je to čoby kameňom dohodil…
Ako predvoj som sa vybrala autom. Po prvé aby som tam bola medzi prvými. Po druhé som lenivá. A po tretie – som už dosť stará na to, aby som verila optimistickým odhadom o vzdialenosti a čase presunu. Hlavne ak viem, aká je Ždiar dlhá obec.
Na letných gumách sme napriek niekoľkým pokusom priamo na svah nevyšli, ale tých 50 m som hravo prekonala.
Pešochodov čakala cesta do kopca, za silného vetra a po zamrznutej ceste. Do uší sa mi dostali informácie o polhodinke chôdze aj s dvoma prestávkami. Vyštípané tváričky som videla a aj zaznamenala.
Sánkovalo sa fajn. Guľovačka bola menej príjemná, sneh bol ostrý a zamrznutý. Deti sa tešili. Dospelí nie menej. Po svahu sa šmýkali sánky, sane, boby, lopaty a lopatky všetkého druhu. Zo svojho stáleho stanovišťa som zaznamenala niekoľko kolízií. Všetci vyviazli bez ujmy na zdraví.
Náročnejším spotrebiteľom chýbala na svahu infraštruktúra v podobe občerstvenia… Martin tento nedostatok hravo vyriešil a z kufra jeho auta sa stal funkčný bufet.
Po ceste dolu a dobrom obede sa väčšina s vyštípanými tváričkami vybrala oddychovať a načerpať nové sily na ďalšie aktivity. My sme Evkou sme úradovali a riešili technické a finančné zabezpečenie pobytu.
Poobede sme precvičili jemnú motoriku, zapojili fantáziu a potrénovali vlastnú tvorivosť.
Téma tvorivých dielničiek sa zo zimnej zmenila vďaka obdobiu na veľkonočnú. Dominovali zajačiky, veľkonočné vajíčka a mrkvičky všetkého druhu.
A to všetko v réžii Lenky, ktorej asistovala Barbor.
Toľko tvorivého materiálu a skvelých nápadov pokope sa nevidí len tak. Každý si mohol vybrať tvorivú aktivitu, ktorá mu najlepšie vyhovovala a už sa farbilo, kreslilo, lepilo, pečiatkovalo, strihalo, ba i šilo. Záujem bol veľký a neutíchajúci. Tvorivé duše sa nezapreli.
A máme tu finále.
Zábava vrcholí veľkolepo – KARNEVALOM.
Miestnosť hýri farbami a kam sa pozriete, stretávate samé zvláštne bytosti.
Zaznamenali sme dve myšiačky Minnie, dve jahody rôznych výšok a šírky, Máša prišla síce bez medveďa, ale zvieratká nechýbali. Dostavili sa psík a mačička, opička, lev, vlk, prišla aj lienka a jašter. Ďalej sa objavili pirát, policajt, kostlivec, nejakí čerti a športovci, ale aj mama. Prišla návšteva až z Havaja. Jedna celá rodinka merala cestu až z Afriky. Všetko prepočítavala pani učiteľka matematiky. A ako to na každom dobrom karnevale už býva, nemohli chýbať ani princezné… a Snehulienka. Na harmonogram a rozpis podujatia dohliadal vlakový výpravca. Dorazila aj muchotrávka, ale nikto z nej nebol veru otrávený.
A čo patrí k dobrému karnevalu? Dobrá zábava! A tá bola! Nechýbalo ani defilé masiek na improvizovanom móle.
Všetci si vyslúžili zlaté medaily!
Keďže na všetkých podujatiach sa angažujú hlavne mamičky, trošku sme to na tatinkov „našili“ a poverili ich vedením a moderovaním celej karnevalovej zábavy. Bolo že to vykrúcania a výhovoriek na bolesti hlavy či žalúdočné problémy! Ale nakoniec boli všetci úplne skvelí a všetko zvládli tiež na tú spomínanú zlatú medailu.
Moderátor večera, Broňkin tatino, bol očarujúci, pohotový a vtipný… Len aby teraz už chodil na všetky pobyty! Lebo kto bude odteraz moderovať zábavné večery, je jasné.
Chalani, ste dobrí. Potrebovali ste len príležitosť, by ste to zistili. My sme to vedeli už predtým. Veď ste to dievčatám aj pekne vrátili! „Pomsta“ prišla v podobe súťaže o soličky. A aby deťom nebolo ľúto, stoličkovú súťaž mali aj ony.
Improvizácia je matkou dobrej zábavy a niekedy sú spontánne nápady tie najlepšie. Tento raz to vyšlo na celej čiare.
Komunitné stretnutia sú dôležité pre nás všetkých. Spoznávajú sa rodiny z rôznych kútov Slovenska, nadväzujú sa kamarátstva medzi rodičmi i deťmi, ktoré trvajú aj roky-rokúce. Dobrá nálada, nové zážitky a stretnutia pomáhajú vypadnúť z bežného stereotypu. Rodičia s navzájom motivujú, vymieňajú si skúsenosti, dobré rady a finty.
Každý pobyt je jednoducho intenzívny worskshop dobrých nápadov, rád a skúseností.
Za to, že sme mohli zrealizovať pobyt a pokryť čiastočne náklady spojené s pobytom 25 našim rodinám ďakujeme Nadácii SPP a jej grantu vo výške 3000 €.
Technické detaily pobytu:
Termín: 1. – 3. 4. 2022
Kde: Penzión Sova, Ždiar
https://www.megaubytovanie.sk/penzion-zdiar
Strava: plná penzia (začíname v piatok večerou a končíme v nedeľu raňajkami)
Suma: 29 € osoba/noc
Na toto komunitné stretnutie sme získali grant Nadácie SPP vo výške 3000 €, čo je fajn, lebo pobyt môžeme preplatiť človeku s DS + jednému rodičovi (sprievodca).
Ako uhradiť pobyt?
| Človek s Downovým syndrómom | 0 € |
| Sprievodca (1 rodič) | 0 € |
| Dieťa do 3 rokov | 0 € |
| Dieťa 3-12 rokov | 25 €/noc, spolu 50 € |
| Človek nad 12 rokov | 29 €/noc, spolu 58 € |
Ceny sú za pobyt s polpenziou
K cene si prirátame:
Miestnu daň: od 15 rokov 1 €/deň
Psík 10 €/noc
Zrátame a sumu a peniaz pošleme na číslo účtu: SK9009000000005184206451
Do poznámky dáme: sánkovačka a priezvisko
Na mieste si budeme doplácať obed v hodnote 7 € na osobu, a to tak že každý človek s Downovým syndrómom a sprievodca (rodič) má obed zdarma.
Program
Viac informácií v našej FB skupine: Komunita rodín s Downovým syndrómom
V prípade akýchkoľvek otázok píš na oz@downovsyndró.org alebo volaj +421 905 564 120 (Veronika), prípadne kontaktuj kohokoľvek z OZ.