Včera som si prečítala status Jillian Benfield k mesiacu povedomia o Downovom syndróme a zaujal ma jeden údaj, že v USA sa v bežnom školstve vzdeláva len 17 % stredoškolákov (high school) s intelektovým znevýhodnením. Vtedy som pochopila, že tento status napísala aj za nás. Že máme spoločné problémy, ciele a sny.
Veronika Plesníková
Zamyslela som sa nad tým, čo by som chcela povedať k mesiacu povedomia o Downovom syndróme (DS) a potom prišlo niečo, čo sa objavilo minulý týždeň na našom stretnutí o IEP (Individualized Education Program, naše IVP).
Keď sa stretnutie končilo, naša právnička zrazu oznámila, čo jej povedala jej bežná dcéra, stredoškoláčka: „Mami, ja vidím deti so zdravotným znevýhodnením, iba cestou na toaletu.“
S manželom sme sa na seba pozreli. Pretože presne toto som napísala do svojej knihy, ktorá by mala vyjsť na jar 2023. Ide o to, že presne toto som zažila ja na strednej pred 20 rokmi.
Za 20 rokov je segregovanie detí s Downovým syndrómom a iným intelektuálnym znevýhodnením stále na rovnakej úrovni a predstavuje stále rovnakú výzvu.
Napriek 30-ročnému výskumu, ktorý preukazuje len výhody inkluzívneho vzdelávania, len 17 % stredoškolákov s intelektovým znevýhodnením sa vzdeláva v rámci bežného školstva.
Takže, moja otázka na mesiac povedomia o Downovom syndróme znie takto: prečo neustále zlyhávame a segregujeme ľudí so zdravotným znevýhodnením?
Uvedomujem si, že celodenné vzdelávanie v tempe bežnej triedy nemusí byť tou správnou voľbou pre každého študenta. Ak však naďalej dovolíme, aby segregácia bola naším primárnym nastavením, potom prečo neustále pracujeme na zvyšovaní povedomia o ľuďoch so zdravotným znevýhodnením?
Myslím, že ľudia s Downovým syndrómom chcú presne to, čo každý: niekam patriť, byť súčasťou, spolupatričnosť.
Ale kde je spolupatričnosť, keď rovesníkov oddelíme deliacou čiarou? Učíš sa inak, správaš sa inak – nemôžeš sedieť v tejto triede. Toto je posolstvo, ktoré dostávajú nielen naše deti s Downovým syndrómom, ale aj bežné deti. Vidia deti s Downovým syndrómom v kontexte tejto skutočnosti: existuje svet pre nich a svet pre mňa, ich a môj svet.
Čo chcem, aby rezonovalo počas mesiaca povedomia o Downovom syndróme je zmena, vývoj a pohyb, ktorého výsledkom bude, že všetci budeme patriť do nášho spoločného sveta. Ale to sa nestane, pokiaľ sa to nezačne v škole.
Výskumník Erik Carter uvádza: „Segregácia v detstve len predchádza neskoršej segregácii, je priam jej zárukou. Smerovanie, ktoré nastavíme v škole, bude pravdepodobne pokračovať aj neskôr, po maturite. Musíme preto vytvoriť trend zmysluplnej spoluúčasti, spolupatričnosti – to je podstatné.“
Chcem, aby moje dieťa žilo v skutočnom svete, nie v „špeciálnom“, segregovanom. Chcem, aby mu tento svet odovzdal správu: patríš sem.
Takže, zvyšujme povedomie, aby sme sa konečne začali posúvať. Aby o 20 rokov moja bežná dcéra nerozprávala rovnaký príbeh: „Na strednej som videla decká so zdravotným znevýhodnením iba cestou na toaletu.“
Nedopustime to.
