Prvé testy boli asi nie dobré, lebo mi sestrička telefonicky oznámila, že treba ísť na genetiku. Asi tam vyskočilo niečo kvôli veku. Genetiku sme po rozhovore s manželom odmietli, nepripúšťali sme si nič. Zvyšok tehotenstva bol ukážkový. Ultrazvukové obrázky podľa mojej lekárky knižkové.
Miňko prišiel na svet ako vytúžené bábätko, vytúžený syn po dvoch dievkach… v 37. týždni ako hranične donosené dieťatko 3 450 gramové… a zdravé, ako mi oznámil môj pôrodník.
Po dlhých 45 minútach, ešte na pôrodnej sále, keď som sa dožadovala môjho syna, mi sestrička oznámila, že príde pani primárka… To mi stačilo vedieť, že niečo nie je ok.
Oznámili mi šetrne podozrenie na Downov syndróm… Samej. Moje prvé myšlienky boli zúfalé. Spätne, keď sa nato pozriem, sú to zlé spomienky, za mnohé myšlienky sa hanbím… Vďaka manželovi, ktorý to vnímal úplne ináč a drobca miloval od prvých sekúnd, vďaka súrodencom, ktorí ma neskutočne podržali, mamine a vlastne celému môjmu blízkemu okoliu som zabudla na všetky predsudky, otvorila nové dvere a pohľady. Posledné slzy padli po tom, ako nám prišli papiere z genetiky…
No, a medzi tým som sa do svojho syna zamilovala. Vďaka rodinám s podobným osudom a bližšiemu nahliadnutiu do ich života to ide ľahšie…
No, a vtedy, v tie divné dní v pôrodnici, by mi veľmi pomohlo oznámiť podozrenie o diagnóze v sprievode blízkej osoby a ešte rozhovor s rodinou, ktorá už skúsenosť s DS má.
A úprimne, blokla by som všetky odborné články o DS, v ktorých som nenašla pozitíva. Žiaľ sú upriamené na všeobecný popis, negatívne stránky a problémy… Skutočný život je však o niečom úplne inom.
Môj syn Milanko je chvalabohu zdravé dieťa s chromozómom navyše.
