Vidím veľa z tvojej budúcnosti.
Vidím výšky, o ktorých môže zvyšok sveta len snívať.
Vidím bitky, ktoré z teba urobia silného a oveľa zrelšieho – a lepšieho človeka.
Vidím, ako žiariš hrdosťou, keď Junior zdolá neviditeľné bariéry, o ktorých si lekári, učitelia a ďalší „odborníci“ nikdy nemysleli, že by ich mohol vôbec dosiahnuť.
Vidím, ako ťa Boh formuje do terapeuta na voľnej nohe, vedeckého pracovníka vo výskume a advokáta.
Vidím, ako sa meníš na najlepšiu „roztlieskavačku“, aká kedy zdobila štadión.
Vidím, ako sa potmehúdsky usmievaš, keď ti tvoje mini-ja odvráva – áno, si nadšený, že sa správa úplne bežne.
Pamätaj si tieto okamihy – budeš to potrebovať.
Pretože nakoniec?
Bude chcieť šoférovať, tancovať, športovať, zamestnať sa, nájsť si veľškú lásku alebo cestovať po svete – podľa svojich vlastných predstáv a možností.
Tie hrôzostrašné chvíle, keď si bol taký napätý, keď všetci hovorili, že má „niečo navyše“, by si najradšej vrátil späť.
Možno sa budeš za to aj trochu hanbiť a len ťažko spoznáš svoje vtedajšie ja.
A potom namiesto toho, aby si sa pokúšal skrývať ten kúsok kyseliny deoxyribonukleovej „navyše“, budeš naň hrdý, možno sa ním dokonca aj chváliť.
Pretože budeš vedieť, že jeho osudom je naučiť svet to, čo naučil teba.