Keď mama siedmich detí Karen Lawrence dostala do rúk svoje novorodeniatko, okamžite vedela, že jej dieťa má Downov syndróm. Ale keby na to nemyslela alebo to nepovedala, možno by to nebola pravda?
Vo veku 41 rokov Karen vedela, že jej tehotenstvo so sebou prináša riziká. Ale po roku, v ktorom zomrel otec jej manžela, jeho matke diagnostikovali rakovinu prsníka, potratila dieťa, zomrel jej otec a jej manžel prišiel o prácu, sa Karen spamätávala z nemilosrdnej série šokov a zúfalo túžila po pokoji, pokoji a nádeji.
Karen hovorí:
„Vedela som o štatistikách, podľa ktorých počet detí so znevýhodnením prudko stúpa po štyridsiatke, ale nepredpokladala som, že to stretne práve mňa. Bola som fit a zdravá a neočakávala som, že by sa mohlo niečo pokaziť.“
V kruto úprimnej a drsnej knihe Letting The Light In, How A Baby with Down Syndrome Changed My Life (Vpustiť svetlo dnu, ako mi dieťa s Downovým syndrómom zmenilo život) Karen, ktorá je teraz kvalifikovanou pôrodnou asistentkou a zdravotnou sestrou, vysvetľuje, aký vplyv malo narodenie Marthy na jej vlastný život, manželstvo a na jej ďalšie deti, ktoré sa okamžite stali opatrovateľkami, ale aj na jej hlboko zakorenenú kresťanskú vieru.
Kniha odhaľuje, ako Marthin príchod do rodiny Lawrencov ovplyvnil každého jej člena a priniesol vážne výzvy pre Kareninu hlbokú katolícku vieru. Karen vysvetlila: „V tejto súvislosti som si uvedomila, že sa mi to podarilo: Dnes, keď som prešla dlhú ťažkú cestu, môžem úprimne povedať, že Martha je jedným z najväčších požehnaní v mojom živote. Toto presvedčenie však bolo dosiahnuté za určitú cenu.“
„V tých prvých dňoch som pôvodne uvažovala o tom, že ju dám na adopciu. Ale vedela som, že nikdy, nikdy nemôžem povedať svojim ostatným deťom, že som dala Marthu preč, pretože s ňou bolo niečo v neporiadku. Čo by to urobilo s nimi a ich pocitom bezpečia? Bolo to nemysliteľné. Nemožné.“
„Downov syndróm mi pripadal ako čierna priepasť, do ktorej som sa omylom prepadla. Ale bolo tu aj niečo horšie. Niečo, o čom som s nikým nehovorila. Niekedy som premýšľala o tom, že ju zabijem. Udusím ju vankúšom.
„Bola som hlboko veriaca. Pri všetkých svojich tehotenstvách som vždy odmietala predpôrodné vyšetrenia, pretože som si bola istá, že nikdy nebudem chcieť ísť na potrat. A predsa som zrazu premýšľala o tom, že zavraždím svoje živé, dýchajúce dieťa.“
Karen hovorí, že cítila strašnú vinu, že jej telo priviedlo na svet poškodené dieťa.
„Predtým, ako som mohla bezvýhradne prijať poškodené dieťa v mojom náručí,“ vysvetľuje Karen, „musela som oplakávať stratu dokonalého dieťaťa v mojich predstavách a popasovať sa s otázkou prečo to Boh dopustil.“
„Ako tínedžerka som sa raz opýtala svojho otca, ako mohol Boh dovoliť, aby sa rodili deti s postihnutím. Myslel si, že Boh to dovolil, aby naučil ľudí väčšiemu súcitu, keď sa starajú o slabších členov spoločnosti. Nesúhlasila som s tým. Ako by niekto mohol ospravedlniť utrpenie nevinných detí len preto, aby boli ostatní ľudia láskavejší? Zrazu sa začali hrnúť otázky. Prečo Boh dopustil, aby sa to stalo mne, nám? Môžem ešte stále dôverovať Bohu? Niektorí ľudia majú reakciu bojuj alebo utekaj. Vo svojej kresťanskej viere som zamrzla. Jednoducho som sa nedokázal modliť.“
Karen vysvetľuje: „Niekoľko dní pred Vianocami som išla do kostola, aby som sa vyspovedala. Hlavu mi zaplavilo množstvo otázok, ale predovšetkým som nemohla odpustiť Bohu, že mi poslal Marthu. Boh to urobil mne a mojej rodine. Bola som na neho nahnevaná“
„Konečne prišiel rad na mňa. Bol to mladý kňaz, ktorého som nikdy predtým nestretla. Povedala som: „Otče, mám dieťa s Downovým syndrómom. Má takmer rok a vec sa má tak, že som veľmi nahnevaná na Boha, že mi ju dal. Neviem, čo s tým mám robiť?
Odmlčal sa a dlho mlčal. Nakoniec povedal niečo, čo som nečakala: „Už ste niekedy ďakovali Bohu za toto dieťa? Bola to odvážna otázka. ‚Nie‘, povedala som a keď som to vyslovil, uvedomila som si, že je to pravda. „Nie, otče, nikdy som za ňu Bohu nepoďakovala. Povedal: „Tak to choď urobiť teraz, skôr ako dnes odídeš z kostola. Poďakuj Bohu za svoje dieťa.
Tak som si kľakla a zašepkala tie slová: „Ďakujem ti, že si mi dal Marthu. Ďakujem ti. A keď som tie slová zamrmlala, začali mi tiecť slzy. Zakryla som si tvár rukami a cítila som, ako mi slzy tečú medzi prstami. Celá moja tvár bola od nich mokrá. „Ďakujem,“ opakovala som. „Ďakujem. Ďakujem.“ Slzy, ktoré mi kvapkali z nosa a brady, tiekli ďalej. „Ďakujem.“
Akonáhle som poďakovala Bohu za Marthu, niečo sa vo mne uvoľnilo. V ten deň som išla domov s úsmevom, pripravená rozbaliť dar, ktorý som dostala.“
Karen hovorí, že keď sa Martha narodila, myslela si, že jej život sa skončil. Že sa jej už nikdy nič pozitívne nestane. Že jej starostlivo usporiadaný svet sa rozbil na kúsky.
„Ale“, uzatvára Karen, „tieto kúsky sa stali príležitosťou. Počas 15 rokov od príchodu Marthy bol môj život plný dobrodružstiev. Začala som behať a robiť karate, absolvovala som niekoľko polmaratónov a viedla som vlastný malý podnik ako učiteľka znakovania detí. Získala som diplom z dejín umenia a po tom, čo Martha začala chodiť na denné štúdium, som sa tri roky vzdelávala na pôrodnú asistentku a pokračovala som v praxi v Londýne. Neskôr som ďalší rok študovala za zdravotnú sestru a od pandémie Covid-19 som sa začala venovať písaniu a vydala som dve knihy.
„Pred Marthou bol môj život starostlivo uzavretý pred všetkým cudzím, zložitým a nedokonalým. Bola som ako prísne zatvorené okno. Martha ho rozbila a pustila dovnútra svetlo. Budem jej navždy vďačná.“