Moje prvé pocity boli totálny šok, strach, ako bude vyzerať náš život. Otázky: „prečo my?“ a „čo sme spravili zle?“ Nevedela som, či dokážem ľúbiť a vychovávať „také“ dieťa. Stratila som pôdu pod nohami. Stratila som nádej. Na bežné bábätko som sa nedokázala pozrieť ani v reklame bez pocitu, že to čo sa nám stalo, nie je fér.
Čo by mi bolo bývalo pomohlo?
Citlivejšie oznámenie diagnózy. Nepomenovávanie môjho bábätka „Down“ personálom nemocnice. Odpustenie si predikcií lekárov, že už nikdy nepôjdem do roboty, čo všetko moje dieťa nebude vedieť a nikdy sa ani nenaučí, že náš život bude iba o tom, ako sa oň budeme starať.
Neviem, či je v tejto situácii niečo, čo by rodičovi ušetrilo všetky tie slzy… Myslím, že na to treba čas a prijať situáciu a dieťa také, aké sú. A to dokáže iba každý sám vo svojom vnútri. Niekto rýchlejšie a niekto pomalšie.