Pocity boli veľmi zmiešané… Jednak som o Downovom syndróme ani veľa nevedela, jednak sme nevedeli, či vôbec prežije, keďže začal fialovieť a musel do inkubátora.
Niektorí mi hovorili, že sa to možno ani nepotvrdí, takže do posledného okamihu som verila, že Downov syndróm ani nebude mať, aj keď po naštudovaní znakov sa to čoraz viac javilo ako pravda.
Čo mi nepomohlo?
Lekárka, ktorá sa 5 minút po pôrode spýta, prečo som nebola na testoch, či z vlastného presvedčenia? Poznámky typu: kojiť nebudete, „oni“ nemajú sací reflex… A podobné tvrdenia, čo všetko „oni“…
Poslali ma domov a malého previezli na kardio. Ak chcem, môžem tam prísť za ním.
Celé zle – neľudské a bez informácií. S pocitom, že som porodila dákeho trojhlavého draka a je to moja vina, lebo v dnešnej dobe už sú testy. Hrozné…
Čo mi pomohlo?
Sama som si našla informácie o tom, že to vlastne vôbec nemusí byť také zlé. A našla som na stránke Downovho syndrómu video krásneho chlapčeka Miška, ktorý vymenúval planéty a to bol silný moment!