Presne pred rokom sa nám život zmenil od základov.
Čakali sme vytúženého zdravého chlapčeka.
V brušku mu už bolo dlho, tak sa vypýtal von o mesiac skôr. Nikdy nezabudnem na ten pohľad, keď sme sa na seba prvýkrát pozreli… „Mamka, to si ty?“ Doslova to znelo z jeho obrovských vyľakaných očí… Vtedy som sa doňho zamilovala. To bolo na obed.
Večer za mnou prišla lekárka z novorodeneckého aj s malým uzlíčkom, že keď už mamka nejde za ním, tak on prišiel za mnou… A začala rozprávať o podozrení na Downov syndróm, ale že ešte musia spraviť testy.
Zostala som úplne v šoku, keďže doterajšie výsledky boli vždy ok. No podozrenie sa potvrdilo.
Prišiel za mnou primár a povedal, že na 99 % Downov syndróm, už len počkať na výsledky z genetiky, o akú formu ide.
A vtedy to prišlo. Cítila som, ako sa mi zrútil svet. Všetko, čo sme si plánovali, bolo preč. Vkuse som sa len pýtala – PREČO?
No prístup lekárov a sestričiek na oddelení bol úplne úžasný. Vždy, keď som sa niečo pýtala ohľadom Riška, veľmi citlivo a empaticky sa so mnou porozprávali, čo mi tie prvé dni dosť pomohlo.
Dni šli a šli a my sme to postupne prijali. Veľkou oporou nám bola rodina a úžasní priatelia, ktorí nás podržali a Riška milujú, lebo je to naše slniečko, a to doslova. Keď je nám ťažko na srdci, stačí sa naňho pozrieť a jeho úsmev vylieči každé trápenie.
Riško je jeden veľký šibal, ktorého by som nedala za nič na svete, aj keby som vedela o Downovom syndróme počas tehotenstva.
Preto prajem jemu, ale aj ostatným deťom s DS hlavne pevné zdravie a milujúcich rodičov.
