Kde bolo, tam bolo…

Kde bolo, tam bolo a veľmi by som chcela napísať, že to bolo za siedmimi horami a za siedmimi dolami, prípadne na inej planéte alebo pred stáročiami, ale deje sa to teraz a tu – na Slovensku. Na tom Slovensku, ktoré už pred viac ako desiatimi rokmi ratifikovalo Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, kde sa hovorí o inkluzívnom vzdelávaní a rovnom prístupe k vzdelávaniu na základnej a strednej škole pre každého bez výnimky. Na tom Slovensku, zákonodarcovia ktorého nedokázali dosiaľ Dohovor implementovať do legislatívy SR. Na tom Slovensku, ktoré teoreticky akceptuje, že podľa medzinárodného práva je Dohovor nadradený našej legislatíve. Toľko z teórie. Prax je jej na míle vzdialená.

Je tu opäť čas zápisov do základných škôl i do materských škôl. Je tu obdobie, keď sa zas a opäť presviedčame, že to inklúzii u nás stále akosi nesvedčí. Kde je tá povestná chyba? V systéme? V ľuďoch? Z každého rožka troška?

Chcete svoje dieťa vzdelávať v hlavnom vzdelávacom prúde, teda dať ho do bežnej základnej školy?

Pani psychologička pohotovo príde s argumentami, prečo je pre vaše dieťa lepšia špeciálna škola.

• Vášmu dieťaťu bude najlepšie jedine v špeciálnej škole, v triede s ním bude iba citujem „jeden auťák (autista), jeden empečkár (mentálne postihnutie) a jeden chlapec s rečovou zaostalosťou.“
• Keď ho dáte do bežnej základnej školy, tam sa bude trápiť a to je trýznenie.
• V bežnej škole sa vaše dieťa nič nenaučí.
• Tieto deti ani netreba vzdelávať, učiť písať a čítať, im stačí, aby sa vždy hrali a boli šťastné a usmievavé.
• V našej škole v triede kde bude, sú také neutrálne farby, aby to deti nerozptyľovalo.
• Prosím vás, nerobte na svojom synovi pokusy tým, že sa pokúsite ho integrovať do bežnej školy.
• Tieto deti majú často problémy s hornými dýchacími cestami a sú často choré a keď sú choré, tak bežne aj 3 týždne. Také množstvo učiva vy nikdy nedobehnete.
• Viete, ak dokážeme naučiť opice olúpať banán, tak dokážeme naučiť aj deti s postihnutím rozprávať, čítať a písať.“

Takáto pani psychologička vám na základe jedného sedenia napíše posudok, že vaše dieťa je nevzdelávateľné a patrí do špeciálnej školy. Takýchto psychologičiek a psychológov a špeciálnych pedagogičiek je na Slovensku stále veľa. Dieťa s intelektovým znevýhodnením začlenia do skupiny „TIETO DETI“ a vnímajú ako „dobrý skutok“ ich segregácia do špeciálneho vzdelávacieho prúdu, lebo oni „tieto deti“ poznajú lepšie ako rodičia a presne vedia, čo potrebujú. Pritom stačí siahnuť po niekoľkých zahraničných výskumoch a štúdiách, kde píšu presný opak. Deťom so zdravotným znevýhodnením svedčí INKLUZÍVNY kolektív! A ten svedčí aj bežným deťom!

Dámy a páni na ministerstve školstva, načo vznikla na ministerstve špeciálna sekcia pre inklúziu? Prečo máme v našom školstve po viac ako 10 rokoch po prijatí Dohovoru dočinenia s takýmito odborníkmi? Prečo profesie, ktoré majú byť pomáhajúce, systematicky pracujú na segregácii detí, ktoré nezapadajú do šablóny? Rada používam to známe, lebo je celý systém postavený na hlavu a treba ho postaviť späť na nohy. Kým psychológ napíše posudok, ktorý ovplyvní ďalší život dieťaťa, mal by ho dobre poznať a hlavne by si mal uvedomiť, že jeho posudok má byť pri vzdelávaní dieťaťa nápomocný. Má pedagógovi pomôcť pracovať so slabými, ale aj silnými stránkami žiaka. Všetci ich máme – slabé aj silné stránky. A tak je to aj u detí s Downovým syndrómom. Psychologický posudok má len škole pomôcť lepšie so žiakom pracovať, nie segregovať ho do špeciálneho vzdelávacieho prúdu.

„Tieto deti“ sú azda odsúdené vzdelávať sa v rezervácii, lebo sú menejcenné? Aký signál vysielame k ich rovesníkom tým, že ich násilne segregujeme? Vy ste tí lepší, oni sú len odpad? Ako chceme pestovať toleranciu, ľudskosť a altruizmus u bežných detí, keď im naznačujeme, že „tieto deti“ – to nie sú naši, to sú tí z rezervácie? Keď im nedáme príležitosť bližšie deti so zdravotným znevýhodnením poznať a spoznať? Aký bude ich postoj voči ľuďom so zdravotným znevýhodnením v dospelosti, keď o detstva vidia takýto model?

Náš systém je krátkozraký. Nevychováva k vzájomnému rešpektu a tolerancii. Vychováva ku škatuľkovaniu a kastovaniu.

Vzdelávanie v inkluzívnom systéme, v inkluzívnej škole, v inkluzívnej triede je prirodzené – pre všetkých. Iste, je náročnejšie pre pedagóga. Ale pýtam sa – čo sa urobilo za tých 10 rokov od ratifikácie Dohovoru? Prečo stále stojíme na štartovacej čiare? Kedy vybehneme?

Ďalší prípad. Dieťa s Downovým syndrómom je „vzdelávané“ v špeciálnej základnej škole. Iba tri vyučovacie hodiny denne! Škola na tom trvá. Škola, ktorá je pripravená kapacitne, odborne… a podľa našej pani psychologičky je tým najlepším výberom pre dieťa s Downovým syndrómom, tak tá škola „vzdeláva“ dieťa TRI vyučovacie hodiny denne. Naozaj je možné hovoriť o vzdelávaní ? Aké budú jeho vedomosti po absolvovaní povinnej školskej dochádzky? Je skutočne špeciálny prúd preňho tým najlepším?

Mám silné pochybnosti!

Špeciálni pedagógovia a špeciálne školy u nás sú nesmierne spiatočnícke, držia sa svojej existencie a tvária sa že je to pre dobro detí. Nie, nie je. Nie je – nie je to pre dobro nikoho z nich. V USA pre niekoľkými rokmi skončila Harward hluchoslepá žena. U nás ju zatvoria do špeciálnej školy a skončí s ISCED1. Netvrdím, že je to dostupné každému, ale bohužiaľ, špeciálna pedagogika je u nás maximálne antiinkluzívna. Ono totiž by stačilo mať tých 10 -12 detí v skupine v každej škole a ak si niekto myslí, že by to neprospelo aj bežným a talentovaným deťom, tak iba nechce vidieť realitu. Bohužiaľ aj realitu toho, že náš štát stále nechce dať do vzdelávania dostatok financií, aby sa niečo naozaj zmenilo – preto sa tu stále živí dojem, že systéme je v poriadku. Kým ale budeme stále pritakávať, aké dobré je pre žiakov so znevýhodnením, že sú segregovaní v špeciálnych školách, nikdy sa neposunieme ďalej. Inklúzia nie je o tom natlačiť každé dieťa do jednej škatuľky, ale nájsť spôsoby ako sa každé dieťa môže rozvíja svojím tempom a jemu vyhovujúcim spôsobom. Len sa treba prestať aj na bežné školy pozerať ako na „liahne“ produktívnych tehličiek pre korporáty, a začať ich vnímať ako miesta, kde sa majú deti v bezpečí a slobodne rozvíjať. Všetky spolu. Čo vôbec nevylučuje, aby mali v rámci toho svoje terapie a boli rôzne podelení do skupín nie podľa veku, ale podľa výkonu alebo úrovne. Súčasný systém produkuje čoraz viac detí s neurózami, s duševnými problémami a na druhej strane so sklonmi k šikane, ktorú sami zažívajú denne od systému a učiteľov.

Viera HIncová, psychologička

O štúdiu na strednej škole diskutujeme už dlho, búrime sa, nesúhlasíme… Márne.

Je v absolútnom rozpore s princípom inkluzívneho vzdelávania, ak je vzdelávanie podmienené zvláštnymi podmienkami len pre určitú skupinu žiakov. Je to porušenie princípu rovného prístupu. Takýto prístup je cestou k segregácii.

Externé testovanie či komisionálne testovanie na získanie ISCED2 je segregačné a protiinkluzívne opatrenie. Žiak s intelektovým znevýhodnením, vzdelávajúci sa v hlavnom vzdelávacom prúde na dennej báze podľa IVP je vzdelávaný v súlade so svojimi potrebami a schopnosťami, teda s primeranými potrebnými úpravami v súlade s individuálnymi potrebami. Jeho vzdelanie nie je menej hodnotné. Preto má nárok získať ISCED2 alebo ho nezískať, ale to nemá predstavovať prekážku jeho nasledovného štúdia na bežnej vybranej strednej škole. Jeho vzdelávanie bude aj ďalej prebiehať ďalej podľa IVP, ak je to potrebné.

Deti a dospelí s Downovým syndrómom sú všeobecne vzdelávateľní. Samozrejme každý má svoje limity. Kto ich nemá? Tak je tomu aj u bežných ľudí. Dôležitá je možnosť vzdelávať sa podľa svojich schopností, možností a potrieb. Dôležitý je proces kontinuálneho vzdelávania v inkluzívnom prostredí.

V rámci inkluzívneho vzdelávania nemá byť dôraz kladený na výkon, ale na proces vzdelávania, na vzdelávanie samotné. Rovnako je základným princípom inkluzívneho vzdelávania zásada, že nie žiak sa má prispôsobiť škole, ale škola žiakovi (akémukoľvek – aj bežnému).

Často počúvame, že ľudia s intelektovým znevýhodnením nie sú pre spoločnosť nijak užitoční, že nie sú prínosom a pre štát znamenajú iba výdavky. Aj na túto tému sa dá pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. Ak sa odbremeníme od nazerania na človeka z hľadiska jeho výkonu, tak zistíme, že prínos ľudí so zdravotným znevýhodnením nie je vo výkone ktorí podávajú, ale v sociálnych interakciách, ktoré prinášajú, v scitlivení okolia, v ktorom žijú a v rámci pracovného kolektívu môžu nepriamo aj zvyšovať zisk a výkon na pracovisku. Sú spoločnosti, ktoré to pochopili.

Ale aby sa na to pracovisko dostali, musia sa vzdelávať. Aj v živote ľudí s Downovým syndrómom je vzdelanie a vzdelávanie dôležité. Nesmieme ho zanedbať. Vzdelanie je cesta k samostatnému životu, k práci, k vlastnej sebarealizácii, šťastiu, spokojnosti a naplneniu. Kým špeciálne školy existujú, špeciálny život nie… Život sám je inkluzívnej povahy a hrá všetkými farbami.

P.S. V tom istom čase na inom mieste. Vo Veľkej Briátnii. 5-ročný chlapec s Downovým syndrómom v bežnej triede bežnej školy. Má aj jedného spolužiaka s autizmom, dvoch zo sociálne slabých rodín, deti profesorov, podnikateľov, nezamestnaných aj upratovačiek. Vzdeláva sa podľa bežného kurikula a v čítaní a matematike patrí k najlepším v triede. Má asistentku – pani, ktorá mu pomáha sústrediť sa, keďže má silnú hyperaktivitu a poruchu sústredenia. Okrem slovenčiny a češtiny hovorí plynule po anglicky

Tak ide to alebo nie?

Ako vzdelávať dieťa na bežnej základne škole?

Prečo je inklúzia taká dôležitá?